Verejná správa

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 24. október 2017, Utorok
 

Charakteristika

História a predchodcovia Slovenského národného archívu

Slovensko v minulosti nebolo samostatným štátnym útvarom, ani osobitným správnym celkom uhorského štátu. Preto sa o jeho ústrednom, respektíve národnom archíve do roku 1918 nedá hovoriť. Slovensko však bolo krajinou s veľkým bohatstvom archívneho materiálu uloženým v mestských, župných, cirkevných a rodinných archívoch, ktoré podľa vtedajších predstáv mohli tvoriť jadro ústredného archívu.

Vznik Československej republiky roku 1918 nastolil aj otázku organizácie archívov a archívnictva na Slovensku. Ani jeden z vypracovaných návrhov však neuspel.

Roku 1928, po zrušení župného zriadenia a reorganizácii verejnej správy, bolo na Slovensku ustanovené krajinské zriadenie. Slovenská krajina sa stala politicko-správnym subjektom reprezentovaným Krajinským úradom, na čele ktorého stál krajinský prezident. Výnosom Prezídia Krajinského úradu č. 19355/prez. z 28. septembra 1928 bol vytvorený Krajinský archív. Do jeho správy patrili archívne fondy bývalých žúp (zostali však uložené na svojich pôvodných miestach), registratúra zaniknutého Ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska, expozitúry ministerstiev, ktoré dovtedy fungovali na území Slovenska a tvoriaca sa registratúra Krajinského úradu.

Krajinský archív zanikol 31. 12. 1939. Po ňom jeho agendu a dočasnú správu archívov Bratislavskej a Komárňanskej župy prevzal referát pri prezídiu Ministerstva vnútra s názvom Archív Ministerstva vnútra, ktorý sídlil v budove bývalého župného domu v Bratislave.

Archív Ministerstva vnútra spolupracoval s ústrednými archívmi vo Viedni a Budapešti a pripravoval podklady na zriadenie ústredného štátneho archívu na Slovensku.

Archív Ministerstva vnútra, bez možnosti oprieť sa o legislatívnu normu, prešiel roku 1945 pod správu Prezídia Povereníctva vnútra a naďalej pokračoval vo svojej činnosti pod názvom Archív Povereníctva vnútra. Zostal v priestoroch bývalého župného domu, v núdzových podmienkach, čo do značnej miery ovplyvnilo jeho činnosť. K čiastočnej náprave došlo v roku 1951, kedy boli v celom štáte zriadené krajské archívy. Na Slovensku boli krajské archívy zriadené na základe výnosu Povereníctva vnútra čís. 368/3-29/9-1949-P2 pri krajských národných výboroch. Aj napriek vyvinutému úsiliu sa Archívu Povereníctva vnútra nepodarilo zvládnuť úlohy riadenia archívnictva na Slovensku. Pozitívom však bolo zriadenie krajských archívov a vytvorenie Slovenskej archívnej komisie.

Uznesením vlády z 9. januára 1951 vznikla Štátna archívna komisia pri Ministerstve vnútra. Jej slovenskí členovia tvorili Slovenskú archívnu komisiu. Na prvom zasadaní prerokovala návrh na zriadenie Slovenského ústredného archívu a návrh jeho organizačného poriadku. Uznesením Zboru povereníkov z 20. mája 1952 bol zriadený Slovenský ústredný archív. Jeho organizáciu a činnosť upravil povereník vnútra 29. decembra 1952. Okrem základnej úlohy sústreďovať a sprístupňovať archívny materiál celoslovenského významu mal Slovenský ústredný archív usmerňovať, metodicky viesť a kontrolovať všetky krajské, okresné a mestské archívy na Slovensku. Plnil dočasne funkciu výkonného orgánu Slovenskej archívnej komisie.

Významným medzníkom v procese budovania organizačnej štruktúry archívnictva na Slovensku sa stalo vládne nariadenie č. 29/1954 Zb. o archívnictve zo 7. mája 1954, prvá legislatívna norma s funkciou zákona. Na základe vládneho nariadenia vznikol 1. októbra 1954 Štátny slovenský ústredný archív ako právny nástupca Slovenského ústredného archívu. V súlade s vládnym nariadením vznikla aj Slovenská archívna správa, ktorá prevzala na seba úlohy spojené s organizáciou a riadením archívnictva na Slovensku. Štátny slovenský ústredný archív mohol tak začať sústreďovať archívny materiál celoslovenského významu do depotov na hrade Červený Kameň a v Bratislave. V roku 1955 získal archív vlastnú budovu na Križkovej ulici v Bratislave.

Štátny slovenský ústredný archív počnúc 1. januárom 1956 prevzal do svojej správy archívne fondy Pôdohospodárskeho archívu, ktorý pôvodne vznikol roku 1947 pri Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. V Štátnom slovenskom ústrednom archíve vzniklo oddelenie tzv. pôdohospodársko-lesníckych fondov, ktoré sa neskôr transformovalo na oddelenie dejín feudalizmu. V priebehu roku 1958 prevzal archív do svojej správy archívne fondy hodnoverných miest ako archívov historických verejnoprávnych inštitúcií celoslovenského významu: Hronského Beňadika, Jasova, Lelesa, ako aj Bratislavskej kapituly. Súčasne prevzal súkromný archív Bratislavskej kapituly so vzácnou knižnicou. Z iniciatívy Ministerstva hutného priemyslu a rudných baní bol 1. augusta 1958 do Štátneho slovenského ústredného archívu začlenený Ústredný banský archív pre Slovensko v Banskej Štiavnici ako jeho detašované oddelenie.

Roku 1959 uzavrelo Ministerstvo vnútra a Ministerstvo školstva a kultúry dohodu o delimitácii archívnych dokumentov uložených v múzeách. Na základe uznesenia Zboru povereníkov č. 92/1959 bol s platnosťou od l. januára 1960 zrušený Archív Slovenského národného múzea v Martine a jeho zbierky prevzal Štátny slovenský ústredný archív. Týmto krokom sa zavŕšila prvá etapa budovania modernej celoslovenskej ústrednej archívnej inštitúcie.

V súvislosti s narastajúcim počtom archívnych fondov vznikla opäť otázka postavenia novej budovy archívu. Už v apríli 1957 predložil povereník vnútra Zboru povereníkov správu o stave a perspektívach archívnictva na Slovensku, ktorá obsahovala aj zámer postaviť pre Štátny slovenský ústredný archív novú budovu. Uznesenie Zboru povereníkov č. 94/57 z 2. apríla 1957 sa tak stalo zakladajúcou listinou novej budovy archívu, ktorá sa však začala stavať o dve desiatky rokov neskôr. Súčasne v tomto období znova začala rezonovať myšlienka vytvorenia Slovenského národného archívu. Návrh podaný Slovenskou archívnou správou v roku 1958 sa zrušením orgánov slovenskej exekutívy roku 1960 nerealizoval.

Zánik povereníctiev prinútil Štátny slovenský ústredný archív prevziať do úschovy enormné množstvo spisového materiálu z týchto úradov. Získal tým však kompletné registratúry slovenských ústredných orgánov štátnej moci a správy z obdobia 1945 až 1960. Na túto situáciu reagoval roku 1963 aj podpredseda SNR, a to vydaním nového štatútu archívu, ktorý upravoval jeho vnútornú organizačnú štruktúru vytvorením štyroch oddelení: a) oddelenia dejín feudalizmu; b) oddelenia dejín kapitalizmu; c) oddelenia dejín socializmu; d) oddelenia hospodárskych fondov (od 1. 1. 1969 sa toto oddelenie transformovalo na samostatný Štátny ústredný banský archív so sídlom v Banskej Štiavnici) a troch skupín: bádateľne, knižnice a filmotéky; fotolaboratória; konzervátorských a reštaurátorských dielní. Nová organizačná štruktúra archívu umožnila špecializáciu pracovníkov na konkrétne obdobia. Už v roku 1964 vydal Štátny slovenský ústredný archív dva diely sprievodcov po svojich archívnych fondoch a zbierkach.

Organizačné zmeny v archívnictve v dôsledku federatívneho usporiadania štátu, ako aj analýza jeho stavu a dosiahnutých výsledkov signalizovali potrebu upraviť daný stav zákonom. S novou legislatívnou úpravou sa ukazovala možnosť doriešiť aj postavenie archívov ako inštitúcií patriacich do vedeckovýskumnej základne.

Zákon SNR č. 149/1975 Zb. o archívnictve z 19. decembra 1975 zavŕšil snahy o vybudovanie organizovaného archívnictva. Štátny slovenský ústredný archív bol premenovaný na Štátny ústredný archív Slovenskej socialistickej republiky. Zákon pokladá Štátny ústredný archív SSR za hlavné vedeckovýskumné pracovisko v odbore archívnictva. Archív sa zapojil do štátneho plánu výskumu v koordinácii s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied.

Počnúc l. januárom 1978 archív ako samostatná rozpočtová organizácia získal plnú právnu subjektivitu a roku 1979 vydaním nového štatútu sa zmenila aj jeho organizačná štruktúra. K existujúcim oddeleniam pribudlo oddelenie predarchívnej starostlivosti, oddelenie historickej filmotéky, oddelenie laboratórií, oddelenie vedeckých informácií a ekonomicko-technické oddelenie.

Politické a spoločenské zmeny, ktoré nastali po roku 1989, sa odrazili aj v archívnej legislatíve novelizáciou zákona SNR č. 149/1975 Zb. o archívnictve. Zákon SNR č. 57l/199l Zb. (úplné znenie č. 332/1992 Zb.) kodifikoval premenovanie Štátneho ústredného archívu SR na Slovenský národný archív. Zavŕšili sa tak snahy archivárov, ktorí sa celé desaťročia snažili vybudovať centrálnu archívnu inštitúciu celoslovenského významu s týmto názvom.

17. mája 2002 bol prijatý nový Zákon Národnej rady SR č. 395/2002 Z.Z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov.