Dvadsiata siedma nedeľa cez rok

Bratislava, 06. 10. 2019

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie                   Hab 1,2-3; 2, 3-4

Biblický text:

Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš? Kričím k tebe: „Násilie!“, a nezachraňuješ? Prečo mi dáš vidieť hriech a pozeráš na nešťastie? Útlak a násilie je predo mnou, rodí sa spor a vzniká zvada. Pán mi odpovedal: „Napíš videnie, a to jasne na tabuľu, aby sa dalo plynule čítať. Lebo videnie je ešte na určený čas, no náhli sa ku koncu a nesklame; ak sa oddiali, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká. Hľa, nadúva sa, v kom nie je duša priama, spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť.“ 

Komentár:

Toto čítanie má dve časti – prvá z nich je nárekom veriaceho človeka vo veľkom súžení. Nie je to beznádejná výčitka, ale skôr modlitba. Druhá časť je odpoveďou Pána. Pán je verný. Odmeňuje vernosť človeka. Dôležitá je posledná veta dnešného úryvku, ktorá sa stala súčasťou veľkolepého Pavlovho listu Rimanom. Pavol v úvode, keď načrtáva tému svojho listu, tak cituje práve toto miesto: „Ohlásenie témy“ – Rim 1, 16-17: „Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi. V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ 

2. čítanie                  2 Tim 1,6-8-13-14  

Biblický text:

Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy. Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha. Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva. 

Komentár:

Sv. Pavol píše toto povzbudenie v posledných rokoch svojho života, ako skúsený služobník Ježiša Krista. Povzbudzuje svojho spolubrata Timoteja, aby roznecoval dar, ktorý dostal vkladaním jeho rúk. Dnešnými slovami: dar vysviacky. Toto miesto je nádherné nielen pre nás kňazov, ale aj pre veriacich, ktorí prijatím sviatosti manželstva boli „vysvätení“ na manželov a rodičov. Aby sme roznecovali v sebe tento Boží dar... 

Evanjelium              Lk 17, 5-10  

Biblický text:

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: »Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,« poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: »Hneď si poď sadnúť k stolu«? Vari mu nepovie skôr: »Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom«? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: »Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.«“  

Komentár:

Tretie čítanie z dnešnej nedele je z Evanjelia pod Lukáša (Lk 17,5-10). Lukáš patrí medzi troch synoptikov (Marek, Matúš, Lukáš). Základným prameňom Lukášovho evanjelia bolo Markovo evanjelium. Okrem toho čerpal z tzv. prameňa lógií – Ježišových výrokov a použil aj svoj osobitný materiál, ktorý vsunul v podobe dvoch blokov do rámca Markovho evanjelia. Ide o „malú vsuvku“ (6,20-8,3) a „veľkú vsuvku“ (9,51-18,14). Čas a miesto vzniku Lukášovho evanjelia možno určiť iba približne. Keďže v textoch autor uvádza predpoveď o páde Jeruzalema podľa historického priebehu udalostí a nepokladá druhý Kristov príchod za bezprostredne blízky, možno usudzovať, že Evanjelium napísal po páde Jeruzalema, pravdepodobne medzi r. 80 až 90 po Kr.[1] Celé čítanie z evanjelia prislúchajúce na túto nedeľu je súčasťou „veľkej vsuvky“. V Evanjeliu podľa Lukáša sa nachádza v časti, ktorá obsahuje Ježišove ponaučenia o Božom kráľovstve (13,22-19,27). Ježiš ich prednášal počas svojej cesty do Jeruzalema. Celé čítanie pozostáva z dvoch častí: v prvej časti (Lk 17,5-6) Ježiš hovorí o sile viery, druhá čast (Lk 17,7-10) obsahuje podobenstvo o neužitočnom služobníkovi, ktoré hovorí, že človek nemá právo na špeciálnu pochvalu alebo odmenu. Obraz malého zrnka a veľkej moruše je typickým semitským kontrastom Chce zvýrazniť nutnosť a účinnosť viery, o ktorú apoštolovia žiadajú právom a na správnom mieste. Nasleduje slovo pokarhania pre farizejov a napomenutia pre učeníkov. Boh nie je povinný voči nám ničím. To neznamená, že by pre nás neurobil veľmi veľa. 

            Z literárnych druhov je tu najdominantnejšie podobenstvo, hlavne v druhej časti textu. Je to literárny útvar podávajúci nejaké poučenie rozprávaním príbehu, udalosti, najčastejšie zo života človeka. Cieľom podobenstva je podať nejakú všeobecne platnú pravdu alebo poučenie, ktorá vyplýva z celkového zmyslu podobenstva.[2] Ježiš často a rád používal vo svojom učení práve spôsob podobenstva, pretože jeho poslucháči boli zvyknutý na obraznú reč a vo vtedajšej rabínskej výuke to bola obvyklá vyučovania metóda. V podobenstvách sú vedľa seba kladené dve veci: udalosť zo života ľudí alebo prírody a duchovná pravda, ktorá sa udalosťou stáva názornou.[3]           

Sila viery – verše 5-6 

Prvá časť evanjelia sú verše 5. a 6. v 17. kapitole. Apoštoli sa obracajú na Pána Ježiša s požiadavkou, aby im dal väčšiu vieru. Viedlo ich k tomu pravdepodobne Ježišovo varovanie pred pohoršením a tiež príkaz k odpúšťaniu.[4] Ježiš im odpovedá prirovnaním viery k horčičnému zrnku. Pán učeníkom odpovedá, že takáto viera – viera vo veľkosti horčičného zrnka, stačí k vytrhnutiu moruše a k jej presadeniu do mora. To, že strom môže rásť ďalej v morskej vode, je čin viery, ktorá proti prírode verí v Božiu všemohúcnosť.[5] Viera, čo aj tá najmenšia, sa pre naše vnímanie stáva nemožnou, lebo je darom a silou Božou.[6]

Moruša je strom vyžadujúci teplo a sucho. Jej listami sa živý priadka morušová, z ktorej sa získava surovina na výrobu drahého hodvábu.

Výrok o „viere ako horčičnom zrnku“ nachádzame v inej verzii aj u Mt 17,20. Tu hovorí, že viera – hoci by bola malá ako horčičné zrnko – je schopná robiť zázraky, divy. „Malá viera“ a viera ako horčičné zrnko, to nie je to isté. Keď Ježiš hovorí učeníkom o „malej viere“, myslí tým, že viera je slabá, chorá, nerozhodná a váhavá.[7]

O horčičnom zrnku rozpráva Ježiš ešte aj vo svojom podobenstve v Mt 13,31-32.(Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli...)  V Spasiteľovom rozprávaní išlo o tzv. horčicu čiernu, ktorá dodnes v Palestíne rastie divoko, alebo sa pestuje. Patrí medzi tie rastliny, ktoré majú veľmi malé semienka. Napriek tomu vyrastie do veľkých rozmerov. V Palestíne vyrastie do výšky 4 metrov. Horčičné zrnko je najmenšie zo všetkých, ale obsahuje v sebe pravdu o veľkých zásobách energie, ktorá tkvie v Božom kráľovstve. Na začiatku malé a nenápadné, na konci dosahujúce úžasný a veľký rozvoj. Ježiš má na mysli hŕstku svojich učeníkov. Oni sú počiatkom Cirkvi, sú nepatrní a nenápadní, ale raz sa táto Cirkev rozrastie do veľkého mocného stromu a príjme všetky národy sveta. [8] 

Neužitoční sluhovia – verše 7-10 

Tento text evanjeliového čítania sa nikde na inom mieste v Písme nespomína. Dalo by sa povedať, že ide o text s jedinou atestáciou. Je to podobenstvo pochádzajúce priamo od Ježiša o neužitočnom sluhovi.

Tento obraz je známy zo života domorodých Palestínčanov. Chudobnejšie rodiny mali len jedného sluhu. Spĺňal rôzne služby. Po práci na poli alebo pastvinách pripravoval v dome jedlo pre svojho pána a obsluhoval ho pri jedení. Až potom sa on sám mohol najesť. Za tieto služby mu nik neďakoval, lebo patrili medzi jeho povinnosti. Keď plnil rozkazy svojho pána, robil si len svoju povinnosť. Ježiš tu nehovorí o vzťahu pán a sluha v sociálnej rovine. Berie to len ako obraz svojho podobenstva; človek nikdy nebude tým, ktorý si  od Boha bude žiadať pochvalu alebo odmenu, hoci by urobil nezvyčajné veci. Vždy bude voči Nemu len „neužitočný sluha“. Čokoľvek od Boha dostane – a dostane toho veľmi veľa – je milosťou, darom z lásky, a nie odplata, či mzda. Vždy bude len obdarovávaný a nie odmeňovaný.[9]

Tieto Ježišove slová boli nasmerované farizejom, ktorí si mysleli, že Boh je zaviazaný odplácať sa im za všetky ich služby, zbožný život a zachovávanie jeho prikázaní. Cirkev používa tieto slová pre všetkých svojich predstavených a aj pre všetkých veriacich.[10]

V príbehu Ježiš na jednej strane rozpráva príbeh o sluhovi a na druhej strane ním poukazuje na pravdu nasmerovanú na povinnosti a odmeny. 

Evanjelium z 27. nedele cez rok nám ukazuje, že apoštoli si boli dobre vedomí slabosti svojej viery, ešte na míle vzdialenej od dokonalosti, a prosili úprimne Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17,5).  A Pán doslovne splnil ich prosbu: apoštoli dali aj svoj život za vieru v Krista a jeho učenie. Splnili sa Pánove slová: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora, - poslúchla by vás.“ (Lk 17,6).  Ešte väčším zázrakom bola premena duší tých ľudí, s ktorými prišli do kontaktu.[11]

Podobne ako apoštolom, aj nám často chýba pevná viera zoči-voči ťažkostiam alebo nedostatku prostriedkov... Potrebujeme väčšiu vieru. Pán nám ju udelí, ak budeme neprestajne o ňu prosiť a zároveň odpovedať na milosti, ktoré od neho dostaneme. 

Celé táto časť evanjelia sa nesie v duchu ponaučenia, ktoré Ježiš dával svojim učeníkom počas cesty do Jeruzalema. Pre ich život je potrebná každá viera, aj tá najmenšia a za vykonané povinnosti nemajú čakať odmenu, ale len milosti, ktoré si zaslúžia a ktorými budú určite obdarovaní. A takto by sa mal správať každý kresťan aj v dnešnom  svete.