Štrnásta nedeľa cez rok

Bratislava, 08. 07. 2018

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie: Sir 44, 1. 4-7. 11-15

Biblický text:

Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov podľa ich činov, 4 Stali sa vodcami ľudu v svojom čase a s hojnou múdrosťou predkladali ľudu posvätnú náuku. 5 Svojím nadaním zostavovali piesne a nápevy a písmom zaznačovali básne. 6 Boli (medzi nimi) aj veľkí boháči, ktorí sa usilovali o krásny (život) a ktorí si pokojne nažívali vo svojich domoch. 7 Všetci títo si získali slávu v dejinách svojho národa a už za ich života sa im dostalo pochvaly. 11 Pri ich potomstve zostal majetok, 12 u ich vnukov posvätné dedičstvo. Pri zmluve zotrváva ich potomstvo, 13 ich synovia pre nich zostanú naveky: ani ich potomstvo, ani ich sláva nezaniknú nikdy. 14 Ich telá pochovali v pokoji, no ich (slávne) meno žije po večné rody. 15 O ich múdrosti rozprávať si budú národy a ich chválu zvestovať bude zhromaždenie (svätých).

Komentár:

• Kniha Sirachovcova patrí k neskoršej židovskej literatúre a ako taký sa zaraďuje medzi didaktické, čiže poučné knihy Starého zákona. Keď Židom hrozil neblahý vplyv helenizácie, autor sa dáva do písania, aby čelil tomuto nebezpečenstvu a chránil náboženské a kultúrne dedičstvo judaizmu. V úsilí presvedčiť svojich spoluvercov, že Izrael má v zjavenom Zákone pravú Múdrosť - a preto nemusí vonkoncom nič závidieť fascinujúcim, ale klamlivým výdobytkom helenistického myslenia a civilizácie -, podáva majstrovskú syntézu tradičného náboženstva potvrdeného a overeného svojou dlhou životnou skúsenosťou. Grécky prekladateľ chce rozšíriť vplyv tejto praktickej príručky dobrého správania aj na každého Žida v diaspóre, ktorý túži ostať verný Zákonu a zachovať si svoju náboženskú a národnú identitu. Slovom, autor sa obracia na všetkých, čo sa chcú správať ako pravoverní Židia vo svete a v časoch, ktoré sa podstatne zmenili. Kniha je síce dielom konzervatívne založeného, ale osvieteného Žida, ktorý chce zachrániť podstatu, a preto poukazuje na základné pravdy, pričom si je jasne vedomý, že je zbytočné ignorovať novú kultúrnu situáciu. (Heriban)
• Na ilustráciu svojho učenia o múdrosti autor poukazuje na Božiu slávu, ktorá sa prejavila v behu izraelských dejín aj v živote slávnych predkov (porov. 44,1 - 49,19[16]). Tieto biblické osobnosti predstavuje ako vzory nasledovateľov múdrosti, čiže ako mužov, ktorí sa pod jej vedením stali svätými. V defilé slávnych predkov autor osobitne vyzdvihuje postavy kňazov.

2. čítanie: Ef 4, 1-7. 11-13

Biblický text:

Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, 2 so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske 3 a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. 4 Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. 5 Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. 6 Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých. 7 Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. 11 On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, 12 aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, 13 kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku.

Komentár:

• Efez, slávne grécke mesto na západnom pobreží Malej Ázie, bolo hospodárske a kultúrne stredisko, v ktorom sa zbiehali obchodné cesty, ako aj rôzne civilizácie a náboženstvá Východu a Západu. Efez bol od r. 133 pred Kr. hlavným mestom rímskej provincie Ázia. Obyvateľstvo bolo zmiešaninou Grékov, maloázijských národov a Židov. Panoval tu veľký blahobyt, orientálna a grécka nemravnosť, podporovaná kultom efezskej Artemidy (= Diany), ktorej nádherný chrám bol jedným zo siedmich starovekých divov sveta. (Heriban)
• List patrí ku skupine tzv. deuteropavlovských spisov, čo znamená, že sv. Pavol a jeho učenie je na pozadí vzniku tohto spisu, avšak apoštol nemusí byť priamym autorom listu.
• Náš úryvok rieši problematiku jednoty veriacich v cirkvi.

Evanjelium: Mt 28, 16-20

Biblický text:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. 17 Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. 18 Ježiš pristúpil k nim a povedal im: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. 19 Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého 20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

Komentár:

Anton Tyrol

• Evanjelista Matúš týmto úryvkom končí svoje evanjelium. Celá 28. kapitola známa ako „veľkonočná kapitola“ je pomerne krátka. Evanjelista po podrobných referenciách o Ježišovom utrpení hovorí o prázdnom hrobe a anjelovej zvesti, o Ježišovom zjavení sa ženám s odkazom pre apoštolov, aby šli do Galiley, o podplatení stráže a nakoniec nasleduje úryvok vv. 16-20, ktorý je známy aj pod menom „misijný rozkaz“.
• Kľúčové kategórie z tohto úryvku sú: Galilea, vrch, trojičná formula krstu, zachovanie všetkého, čo Ježiš učil, prísľub neustálej prítomnosti do konca sveta.
• 28,16: V tomto verši sa spomínajú dva kľúčové pojmy veľkonočnej témy a celého posolstva evanjelistu Matúša: vrch a Galilea. Pre Matúša je veľmi drahý výraz „vrch“: je to miesto samoty, Božieho zjavenia a kontemplácie Boha (14,23; 17,1; 15,29), miesto uzdravení a modlitby (15,29), miesto programovej reči na vrchu (5,1 – 8,1), premenenia Pána (17,1-9). Výrazom „Galilea“ Matúš prezrádza, že sa hlási k tzv. galilejskej tradícii veľkonočných správ. Matúš okrem prvého veľkonočného zjavenia ženám odchádzajúcim od hrobu (28,9-10) nehovorí nič o zjaveniach zmŕtvychvstalého Ježiša v Jeruzaleme. Spomína však Galileu (28,7.10.16).
• 28,17: Evanjelista tu opisuje úkon klaňania sa (gr. proskynesis). Slovenský preklad naznačuje pochybnosti niektorých o tom, že k nim hovorí zmŕtvychvstalý Ježiš. Iné, vedecké preklady (Alexander Sand) však naznačujú, že všetci pochybovali... (gr. hoi de edistasan). Nejde tu však o neveru, ale o malovernosť. Zrejme je tu naznačená ozvena jeruzalemských udalostí, ktoré apoštolom zasadili príliš veľké rany do ich mesiášskych predstáv, ešte stále nezrelých...
• 28,18: V tomto verši je uvedená neobyčajne slávnostná formula: všetka moc na nebi i na zemi. Pravdepodobne nejde len o zaužívanú semitskú formuláciu, ale o autorom zamýšľané zdôraznenie všeobecnej moci nad celým stvorením. Použitie tejto formulácie v daných súvislostiach treba rozumieť ako úvod k misijnému poslaniu v nasledujúcich dvoch veršoch. Uvedená formula použitá na tomto mieste môže azda vyvolávať dojem, akoby Ježiš dostal túto univerzálnu moc po svojom vzkriesení. O to viac, že pred zmŕtvychvstaním sa táto kozmická moc takto výslovne nespomínala. Tu sa táto výpoveď nejako viaže na zmŕtvychvstanie Krista a spolu s mocou odpúšťania hriechov tvorí definitívne a plné potvrdenie Ježiša. Pred veľkonočnými udalosťami je známa charakteristika Ježiša, že učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci (Mt 7,29).
• 28,19-20: Prvou vlastnosťou misijného rozkazu je univerzálnosť poslania. V Mt 10,6 je tento misijný rozkaz ohraničený iba na Izrael, teraz je už rozšírený na celý svet, na všetky národy. Nejde tu o vylúčenie Izraela, ale – samozrejme – vrátane Izraela, ktorý spolu s ostatnými národmi má byť predmetom misijného záujmu apoštolov a ich nasledovníkov. Pokiaľ ide o trojičnú formulu udeľovania krstu, autori sa klonia k názoru, že táto formula sa dostala do praxe o nejaký čas neskôr, ale ešte pred redakciou Mt-ev a že spočiatku apoštoli krstili jednoducho v mene Ježiša Krista.
• Pozoruhodná je formulácia misijného poslania, ktorá má peknú semitskú gradáciu: choďte, učte/krstite a naučte zachovávať... Prvé dve slovesá sú typické semitské formy misijného poslania (porov. Jon 1,2; 3,2). Tretie sloveso – naučiť zachovávať všetko – je zas späté s predchádzajúcim slovesom – učte všetky národy –, s ktorým spolu predstavuje plný obsah hebrejského slovesa šema´ – počuj, čo znamená aj „počuj!“ aj „uskutočňuj!“.
• Pôsobivá a zároveň teologicky veľmi významná je záverečná poznámka – uistenie o Ježišovom sprievode apoštolov: „Ja som s vami...“ je to veľmi jasné uistenie apoštolom, že ich misijná práca nebude bez úspechu a zároveň je to pekná inklúzia celého evanjelia vzhľadom k Mt 1,23.
• Celá Matúšova veľkonočná kapitola má rýchly spád. Nepíše prakticky nič o apoštoloch ako sa vyrovnávali s udalosťami, ako si ich ujasňovali, ako si postupne osvojovali nový rozmer života po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Preto nám jeho teológia pripadá veľmi dynamická a priamočiara. Evanjelista chce ňou povedať, že apoštoli majú plniť svoje poslanie v istom druhu „bezstarostnej dôvery“, pretože zmŕtvychvstalý Ježiš má všetko vo svojich rukách a on dáva svojmu dielu Božieho kráľovstva vzrast a smer.