Štvrtá pôstna nedeľa

Bratislava, 31. 03. 2019

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie Joz 5,9a.10-12 

O knihe Joz:

Kniha Jozue[1] je starozákonný spis nazvaný podľa Jozueho, ktorý sa po Mojžišovej smrti stal vodcom Izraela. Obsahom knihy je epické rozprávanie o dobytí a rozdelení Kanaánu izraelskými kmeňmi, čo sa pripisuje Jozuemu tak, ako sa všetky zákony pripisujú Mojžišovi. To je však – ako o tom svedčia viaceré state Knihy Jozue a prvá hlava Knihy sudcov[2] – idealizované chápanie udalostí so zámerom pripísať zásluhu dobytia zasľúbenej zeme mimoriadnym vojvodcovským schopnostiam a vojenským úspechom Jozueho. V skutočnosti sa však zdôrazňuje fakt, že koniec koncov všetko bolo dielom Jahveho: „… lebo Pán, Izraelov Boh, bojoval za Izrael“ Kniha Jozue je v dnešnej podobe dielom neskoršieho redaktora, ktorý použil staré tradície o obsadení Kanaánu, spracované viac-menej vo forme literárnych jednotiek obsahujúcich naratívne, historické, liturgické texty, zoznamy miest atď. Vznik knihy sa kladie do 7. stor. pred Kr., do čias kráľa Joziáša (640-609).  

Biblický text:

A Pán povedal Jozuemu: "Dnes som odňal od vás egyptskú potupu." Preto sa to miesto nazýva Galgala až dodnes. - Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. Nasledujúci deň prestala manna, lebo sa mohli živiť plodmi krajiny. Potom už Izraeliti mannu nemali; v tom roku sa živili plodmi kanaánskej krajiny. 

Komentár: 

• Krátky úryvok knihy hovorí o veľkej skúsenosti Izraelitov, o tom, ako im Pán daroval zasľúbenú zem. Pobyt v Egypte znamenal poníženie a neslobodu (nie nedostatok!). Po zázračnom vyslobodení z Egypta nasledovalo isté prechodné obdobie. Boh sa staral na púšti o svoj ľud, napriek jeho neposlušnosti (manna). Po príchode do zasľúbenej zeme Izraeliti jedia z plodov tejto zeme. Jedlo je síce jednoduché, ale jedia ako SLOBODNÍ! Dar zaľúbenej zeme, Božia starostlivosť, dar slobody, to všetko je prejavom veľkej dobroty Boha a jeho odpúšťajúcej lásky voči človeku.
• Príbeh Izraelitov nás učí aj ďalšej skúsenosti: „sloboda“ nie je „raj na zemi“. Prináša so sebou mnohé problémy. Vyzýva k zodpovednosti.... 

2. čítanie 2 Kor 5,17-21 

Biblický text:

Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou. 

Komentár:

• Sloveso „stvoriť“ používa Biblia výlučne v súvislosti s Bohom. Jedine Boh dokáže stvoriť= prekonať rozdiel medzi „ne-existenciou“ a jestvovaním čohokoľvek. Pavol používa slovné spojenie „nové stvorenie“ na označenie kresťana veriaceho v Ježiša Krista, ospravedlneného Bohom. Viera v Ježiša je teda naozaj veľmi veľkou premenou v živote človeka.
• Ďalej sa z textu dozvedáme, že táto veľká premena je vlastne darom Božím. To On nás skrze Krista zmieril so sebou.... (text formuly rozhrešenia...)
• Apoštol a jeho spolupracovníci (spoluodosielateľom 2 kor je aj Timotej)[3] sú vyslancami Ježiša Krista, ktorí vyzývajú všetkých k obráteniu – k prijatiu Božieho daru odpustenia a posvätenia človeka. 

Evanjelium Lk 15,1-3.11-32 

Biblický text:

Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: "Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi." Preto im povedal toto podobenstvo: A pokračoval: "Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: "Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí." A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: "Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov." I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: "Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom." Ale otec povedal svojim sluhom: "Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa." A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: "Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý." On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: "Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa." On mu na to povedal: "Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa." 

Komentár:  

Miesto exegetického a teologického komentára zvolíme dnes rozjímanie nad ikonou[4] podobenstva[5]

• Aj keď príbeh je veľmi bohatý na rozjímanie , úlohou ikony nie je prerozprávanie   jeho jednotlivých častí, ale skôr  zatiahnutie človeka na hlbinu, prostredníctvom symbolov - jazykom kresťanského umenia.
• Najdominantneším prvkom ikony sú na pozadí ikony vznešené, pestrofarebné budovy, ktoré symbolizujú dom Otca. Dom Otca je nie len krásny, ale aj veľký. “V dome môjho Otca je veľa príbytkov. Keby tak nebolo povedal by som vám. Lebo idem vám pripraviť miesto.“(Jn 14,2-3) Pestrosť domu symbolizuje rôznorodosť  a pozvanie naozaj pre všetkých.
• Tri veže symbolizujú život nerozdielnej Božej Trojice, na ktorej majú obyvatelia domu plnú účasť. Plachty prehodené cez budovu sú symbolom, že sa dej odohráva v uzatvorenom priestore, vo vnútri domu.
• Vlastne iba jedna časť ikony, tá v ktorej Otec čaká na svoje dieťa. Sediaca poloha Otca vyjadruje vládu, ale zároveň aj určitú bezmocnosť rešpektujúc slobodu každého človeka. Jeho zlatý plášť poukazuje na Božstvo. Zatiaľ čo vo vrchnej časti ikony je otec do Božstva zahalený celý, v spodnej časti ikony kde vychádza v ústrety svojmu synovi  je jeho plášť trocha odhrnutý pripomínajúc nám slová písma: 

            „ On hoci bol Božej prirodzenosti, nepovažoval za nezrieknuteľné dobro svoju rovnosť s Bohom, ale sa  zobliekol(zo svojej božskej hodnosti) a prijal na seba prirodzenosť sluhu, stanúc sa podobný ľuďom“ (Filip.2,6). 

• Táto pokora Boha je symbolicky zobrazená aj tým že Otec  na rozdiel od syna nemá na nohách obuv. Boh Otec nás teda čaká vo svojom dome ale nie pasívnym spôsobom, ale aktívnym, prichádzajúc k nám v osobe Ježiša Krista. 

            “Kto mňa vidí ,vidí aj Otca“(Jn 14,9). 

• Niektoré ikonopisecké školy pripisujú fialovú farbu Bohu Otcovi. Márnotratný syn je oblečený do farby Otcovho domu. Inými slovami povedané, opäť je domácim, patrí Otcovi, je Jeho. Boh nás oblieka do svojej dôstojnosti.
• Človek ju hriechom stratil. Dôstojnosť človeka spočívala a spočíva v tom, že je nositeľom Božej slávy. Človek oslavujúc Boha , uvedomuje si svoju vlastnú dôstojnosť.
• V liturgii fialová farba predstavuje aj adventné obdobie. Tento čas očakávania, čas stretnutia aj toho eschatologického, je do ikony hlboko vpísaný.
• Pohľad čakajúceho Otca je obrátený k vysokej hore. Touto horou je hora našich istôt, z ktorých musíme zostúpiť. Cesta ku Otcovmu domu nie je ani tak cestou výstupu ako skôr zostupu. Ako márnotratný syn potrebujeme často sami prežiť biedu, ťažkosti, bolesť ,opustenosť a bezradnosť, len preto, aby sme spoznali vo svojom živote elementárnu pravdu, že “ bez neho nemôžeme nič urobiť. „
• Samotné stretnutie Otca so svojím dieťaťom je vrcholom a akýmsi vyústením celého príbehu.
• Stvoriteľ sa stretá so svojím stvorením, Boh objíma človeka, beží mu v ústrety plný radosti.
• Človek nachádza istotu a zmysel svojho života. V objatí Boha nadobúdame istotu že ani prítomnosť ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška ani hĺbka ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej (Rim 8,38-39)[1]. Oči oboch sa stretajú a sú pre nás predobrazom prísľubu že raz Boha uvidíme s tváre do tváre.
• Prameň na ľavej strane ikony je symbolom večného života a spásy. Je zároveň pozvánkou

pre každého z nás: „ Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije. A z vnútra toho, kto uverí vo mne, potečú rieky živej vody“ ( Jn 7,37). 

Záver: Ako si predstavujeme slobodu človeka? Ak – ako možnosť rozhodnúť sa pre dobro – tak sme schopní pochopiť Božiu logiku podobenstva o milosrdnom Otcovi. Ako si predstavujeme spravodlivosť? Ak v nej vidíme spôsob života, ktorý sa páči Bohu, tak pochopíme toto podobenstvo. Inak sa ako starší brat odcudzíme Otcovi, hoci sme „stále s ním“ a navyše v jeho dome...