Tridsiata druhá nedeľa cez rok

Bratislava, 11. 11. 2018

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie 1 Krľ 17,10 -16 

Biblický text:

Vstal teda a odišiel do Sarepty. Keď prichádzal k mestskej bráne, bola tam práve akási vdova, ktorá zbierala drevo. I zavolal na ňu: "Prines mi v nádobe trochu vody, aby som sa napil." Keď mu ona išla načrieť, zavolal za ňou: "Dones mi, prosím, so sebou aj smidku chleba!" Ona na to odpovedala: "Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám nič upečené; mám iba za priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zo dve triesky dreva, potom pôjdem a pripravím to sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme zomrieť."  Eliáš jej povedal: "Neboj sa! Choď a urob ako hovoríš, lenže najprv z toho priprav malý pecník pre mňa a dones mi ho! Sebe a svojmu synovi pripravíš potom.  Lebo toto hovorí Pán, Boh Izraela: "Múky z hrnca neubudne a z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán dá na zem dážď."  Išla a urobila podľa Eliášovho slova. A jedla ona, on i jej dom a od toho dňa  múky z hrnca neubudlo a z krčaha nechýbal olej podľa Pánovho slova, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša.  

Komentár:

O biblickej knihe: Knihy kráľov[1] sú teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Tematicky ich tvoria dejiny kráľa Šalamúna a rozdelenia jednotného kráľovstva na Izraelské a Júdske až po zánik Izraelského kráľovstva a dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie. Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky. V krátkosti možno obsah jednotlivých období opísaných v Knihách kráľov zhrnúť takto:  

V prvej časti (porov. 1 Kr 1 - 11) sa podávajú správy o posledných udalostiach zo života kráľa Dávida a opisuje sa Šalamúnovo kráľovstvo: rast kráľovej múdrosti, jeho veľkolepé stavby, najmä jeruzalemský chrám, jeho bohatstvo a sláva, ale aj mravný a politický úpadok, ktorý zapríčinil rozpadnutie jednotného kráľovstva. 

V opise druhej časti (porov. 1 Kr 12 - 2; Kr 17) sa hovorí o rozdelení Šalamúnovho kráľovstva na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné) kráľovstvo, o politických bojoch medzi nimi a o priamych zásahoch prorokov Eliáša a Elizea. Obidve kráľovstvá často napadali zvonka Aramejčania a najmä Asýrčania, ktorí v r. 722/1 dobyli Samáriu a urobili koniec Izraelskému kráľovstvu, kým Júdske kráľovstvo si podrobili. 

Tretie obdobie (2 Kr 18 - 25) sú dejiny Júdskeho kráľovstva od konca Izraelského kráľovstva až po dobytie Jeruzalema babylonským kráľom Nabuchodonozorom II. Osobitne sa vyzdvihuje úsilie júdskych kráľov Chizkiáša (Ezechiáša) a Jošiáša [Joziáša] o náboženskú reformu a povznesenie kultúrnej úrovne krajiny. Z historických udalostí sa spomína vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdskeho kráľovstva a obliehanie Jeruzalema v r. 701, pád Asýrskej ríše za čias Jošiáša a vznik Babylonskej ríše, ktorá sa stala úhlavným nepriateľom a nakoniec príčinou zániku Júdskeho kráľovstva. 

Náš úryvok je zo 17. kapitoly 1 Krľ. Meno Eliáš znamená „Mojim Bohom je Pán“. V PS je uvedený bez otca, čo viedlo k rôznym špekuláciám (porovnávali ho s Melchizedechom), židovská mystika v ňom videla nadpozemskú bytosť a podobne.

Sarepta (dnes Sarafend – 15 km južne od Sidonu) je názov odvodený od slovesa „farbiť“ bolo to stredisko farbenia látok.

Eliáš pristihol túto vdovu (pohanku) keď zbierala drevo. V Oriente sa na kúrenie používa skôr sušený zvierací trus – drevom sa kúrilo pri obetiach. Žena asi chcela obetovať Baalovi a tým ho obmäkčiť v ťažkej situácii. Eliáš jej to prekazil svojou žiadosťou a navyše ju presvedčil, že nie Baal, ale pravý Boh jej môže pomôcť.

Dala prednosť skutku milosrdenstva pred strachom o seba a o svoje dieťa a Pán jej to odmenil. Táto myšlienka je zároveň mostom k evanjeliu o chudobnej vdove, ktoré budeme počuť. 

2. čítanie Hebr. 9,24 - 28  

Biblický text:

Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou.  Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech:  A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,  tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví - bez hriechu - na spásu tým, čo ho očakávajú. 

Komentár:

Čítaný úryvok je pokračovaním textov predchádzajúcich nedieľ z tohto listu. Pokračuje aj téma Ježišovho kňazstva, ktoré je iné, ako kňazstvo SZ a téma jedinečnej obeti, ktorou raz navždy zadosťučinil za hriechy celého sveta. V Liste Hebrejom chýbajú údaje o adresátoch a o ich náboženskej situácii. O nej si možno vytvoriť obraz jedine na základe narážok autora spisu[2]. Z toho, že hovorí o téme kňazstva JK a jeho jedinečnej obeti slovníkom SZ, môžeme usúdiť, že adresáti mali problém o odpustením hriechov spáchaných po krste a že boli vzdelaní v učení SZ. 

Evanjelium Mk 12,38 - 44  

Biblický text:

Ako učil, hovoril: "Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach,  po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách.  Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd."  Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho.  Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince čo je kvadrans.  Zavolal svojich učeníkov a povedal im: "Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice.  Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie."  

Komentár: 

• Učitelia Zákona boli nielen „teológmi“ ale aj „právnikmi“ svojej doby. Boli to väčšinou veľmi vplyvní ľudia. Ježiš ich v evanjeliu paušálne neodsudzuje, ale napr. aj chváli, ako sme toho boli svedkami minulú nedeľu. V tomto úryvku ich však kritizuje za ich okázalosť (dlhé rúcha, pozdravy, prvé sedadlá...) a za to, že zneužívajú svoje postavenie – a to ešte voči tým najslabším – voči vdovám.
• V SZ žena po smrti svojho manžela nemala právo na dedičstvo. Dt 25 uvádza povinnosť tzv. levirátneho manželstva[3] ale toto sa vždy nezachovávalo. Vdovy tak zostali závislé na svojich deťoch a na dobročinnosti iných. Preto mnohé SZ texty predstavujú Boha ako najvyššieho ochrancu vdov (a sirôt). Aj v NZ mladá cirkev sa snažila o starostlivosť o vdovy.
• Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici. V antickom svete chrámy slúžili aj ako banky – teda na úschovu peňazí. Mišna[4]  píše, že v chráme bolo 13 pokladníc, ktoré mali tvar trúbky (mince keď sa tam hádzali, tak sa to pekne ozývalo).
• Chudobná vdova vhodila dve drobné mince čo je kvadrans – bola to rímska mena, 1 kvadrans bol ¼  asu – tiež rímska mena – Mk bolo asi predsa len napísané v Ríme...
• Veru, hovorím vám – takto začínajú Ježišove významné výpovede v evanjeliách. Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice.  Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie. Keď niekto dá aj veľa ale zo svojho nadbytku, tak pred Bohom to nie je taká obeta, ako keď niekto dá zo svojej núdze. To, čo mu skutočne aj chýba. Takýto dar je v Božích očiach štedrejší.
• Zároveň sa ponúka ešte jeden výklad – okrem pochvaly chudobnej vdovy – môže scéna v chráme byť kritikou židovského inštitucionálneho náboženstva, ktoré ženu vdovu pripravilo aj o to posledné, čo mala. Markov kontext pripúšťa obidva výklady. Spojenie s čítaním z 1 Krľ 17 (1.čítanie) však sa treba prikloniť k prvému výkladu – teda, že ženu máme nasledovať v jej štedrosti  a veľkodušnosti pred Bohom a v tom, že sa vyhýbala okázalostiam. 

Záver: „vdovin groš“ nemusí byť len o „peniazoch“ či o majetku. Tieto čítania nás vyzývajú, aby sme sa vzdali toho, na čo sa spoliehame viac, ako na samého Boha. To si vyžaduje vážne zamyslenie. Sme ochotní takto rozmýšľať?