.jpeg)
7. VEĽKONOČNÁ NEDEĽA
Žijeme v dobe, ktorá sa vyznačuje strachom. Súčasná doba to nie sú len lety do vesmíru, vedecko-technická revolúcia, z ktorej je svet zamračený, ale rovnako celý rad starostí o ďalší priebeh ľudstva. Čoraz častejšie počúvame o boji za krajší zajtrajšok, o šťastnejší život pre seba, že sa treba starať o seba a nepozerať na druhého človeka, pretože o mňa sa tiež nikto nestará. Začíname nenávidieť každého, komu sa vodí lepšie. Druhého človeka pomaly začíname vidieť len ako vraha, ktorý číha na nás. A tak sa pred svetom uzatvárame, nechceme mu dať nič a od nikoho nič nechceme. Začíname sa hlásiť k zásade, že všetci sú proti všetkým, lebo veľa nás rozdeľuje a nadmieru veľa je rôznych sporov medzi nami, a preto musí putovať týmto svetom každý sám.
Mohli by sme sa opýtať slovami básnika: Ľudia, ktorí sa náhlite, ktorí ste slepí, hľa, akí ste úbohí! Prečo? Zodierate sa, udýchaní ste, zmorení, pre akú snahu to robíte? Nemáte pocit, že takýto život sa uberá k samozničeniu?
V dnešnom evanjeliu sme počuli slová Pána Ježiša – bola to modlitba za jednotu. Môžeme sa však právom pýtať, či je vôbec možná taká jednota, o ktorej hovorí Ježiš, že má byť medzi nami, keď sa v živote presviedčame o opaku, keď vládnu intrigy, nevraživosti. Môžeme hovoriť o jednote v našej veľkej rodine kresťanov, keď vidíme, že jednota nie je ani v malých skupinkách, v rodinách? Sv. Ján píše: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Láska je sila, ktorá spája a zjednocuje ľudí medzi sebou. Ak bude medzi nami Duch Boží, vtedy začneme žiť iný život a ten náš sa bude v zásade líšiť od života iných ľudí, ktorých opanuje duch tohto sveta. Rozdiel spočíva v tom, že zmeníme svoje zmýšľanie. Dovtedy sme mohli mať rôzne túžby a ciele, napríklad svoj záujem a svoje obohatenie sme mohli chápať ako svoj zisk, mohli sme sa venovať veciam, ktoré odporovali našej logike a egoizmu. Teraz túto záležitosť vidíme ináč. Naším cieľom, do ktorého smeruje všetko, sa musí stať to, čo vyjadruje heslo: „Aby všetci jedno boli!“ To sa uskutočňuje preto, lebo sme prijali učenie Krista, ktoré nás vedie i k inej životnej múdrosti, k vernosti učeniu Krista. Slová Pána Ježiša sa postupne stanú pokrmom človeka, ktorý začne pomaly praktizovať lásku, ktorú učí Kristus. Tieto slová sa v našom živote majú prejavovať cez medziľudskú jednotu. A to nie je jednoduché.
Pán Ježiš to vedel, preto nám dáva osobný príklad, ponúka nám svoju pomoc. Jeho modlitba, ktorú sme dnes v evanjeliu počuli, sa začala zmienením sa o jeho blízkom odchode a o osamotení, v ktorom sa ocitnú jeho najbližší, a preto za nich i za nás prosí. Tu chápeme aj dar, ktorý nám zanechal - Sviatosť oltárnu, ktorá nás má spájať. Jeho Telo je pokrmom, v ktorom máme čerpať silu, vzor a urobil nás hodnými, že sám seba zveril do našich ľudských rúk.
Zásadnou povinnosťou každého z nás, kto uveril v jeho lásku, je: Snažiť sa o jednotu v rodine, medzi susedmi, na pracovisku, v národe, v Cirkvi, v spoločenstve ľudí. Žriedlom tejto jednoty pre nás je Eucharistia. Pri prijímaní sa máme učiť tejto láske.
Čo by ste odpovedali na otázku: Kedy by sme sa mali cítiť šťastne? Odpovedali by ste zaiste: Keď som zdravý, keď mám úspech, keď som na dovolenke... Ale myslím si, že najlepšia odpoveď by mala znieť: Šťastný som vtedy, keď sú šťastní aj ľudia v mojom okolí! Skutočné šťastie môže byť len tam, kde je láska. Skutočnú radosť má ten, kto ostáva v Bohu a keď Boh ostáva v ňom.
Martin Jurašek, dekan na KRPZ v Košiciach
Krátke komentáre k čítaniam:
1. čítanie Sk 1, 15-17. 20-26
Biblický text:
V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov - bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí - a povedal: "Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: "Jeho príbytok nech spustne a nech niet nikoho, kto by v ňom býval," a: "Jeho úrad nech prevezme iný." Treba teda, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania." A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: "Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto. Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.
Komentár:
• Úryvok hovorí o voľbe Mateja za apoštola. Podobne ako voľba Dvanástich v Lk 6,12-16 nasleduje táto voľba po modlitbe. Dvanásti sú dôležitým spojovacím článkom medzi dobou Ježiša Krista a dobou cirkvi. Na začiatku úryvku sa spomína 120 bratov, je to symbolické číslo, ktoré odkazuje ako na 12 kmeňov Izraela, tak na 12 apoštolov. Judášov osud je tu predstavený ako naplnenie proroctva obsiahnutého v Ž 69,26 ...jeho úrad nech prevezme iný... je to parafráza.
• Dôležité myšlienky: Peter vedie rozpravu, naplnenie Písma, modlitba a až potom organizácia, dôležitosť grémia Dvanástich.
2. čítanie 1Jan 4, 11-16
Biblický text:
Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha. A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: "Ježiš je Boží Syn," ostáva v ňom Boh a on v Bohu. A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.
Komentár:
• Už by sme si mohli myslieť, že 1 Jn hovorí o láske stereotypne. Ale to je len prvý dojem. Láska je to, čo robí kresťana kresťanom (patriaci Kristovi, „Kristov“). Pôvodcom tejto lásky je sám Boh. Nedostatok lásky je dôkazom bezbožnosti. Máme sa milovať navzájom, pretože Kristus miloval nás. Chceme takto žiť, lebo Boh poslal svojho Syna z lásky k nám. Božia láska a ľudská láska sú nerozlučne spojené.
Evanjelium Jan 17,11b -19
Biblický text:
Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť - a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.
Komentár:
• Úsek evanjelia Jn 17,1-26 je tzv. Ježišova veľkňazská modlitba – teda čítame z nej istú časť. Vždy keď vidíme Ježiša, ako sa modlí, isto to vzbudzuje v nás istú bázeň. Ježiš je úžasným vzorom modlitby pre každého kresťana.
• Ježiš sa modlí: Svätý Otče (svätý v SZ bol oddelený od sveta patriaci Bohu), zachovaj ich vo svojom mene (zachovaj: (gr. tereo) – zachovať, mať nad niekým dozor, ochranu; starať sa o niečo, udržiavať… to isté slovo je aj v nasl. verši a vo verši 15 (ochránil), ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.( aby boli jedno: (gr. ina hosin en) – možno chápať: aby boli jedno, ale aj: aby ostali jedno…) (Mene: v hebrejskom vnímaní meno je akoby „synonymom“ toho, kto ho nosí. Zvrat tohto typu sa často používa z úcty k Bohu, kedy napr. namiesto: „Klaňajte sa Bohu“ sa povie: „klaňajte sa Jeho Menu!“. Takže Ježišove slová možno preložiť aj ako: „Verejne som teba, Otče, ukázal jasne a zjavne všetkým ľuďom!“ – porov. Jn 12,45; 14,9).
• Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia (syn zatratenia: (gr. hó hios tés apoleias) – niekto, odsúdený na zničenie, pre peklo…), aby sa splnilo Písmo (častá narážka u Lk). Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť - a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel (znenávidel: (gr. miseó) – nenávidieť, ignorovať, byť voči niečomu ľahostajný…), lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým (čiže od Diabla ako osoby). Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou (dá sa azda chápať aj vo význame: reálne, skutočne ich posväť…); tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal ((gr. apostelló) – poslať; odtiaľ titul „apoštol)“) do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.
Záver: Tieto texty nám môžu pomôcť pri hľadaní svojho miesta vo svete. Aké je moje miesto, ako veriaceho človeka, v tomto svete? Nielen v histórii ale aj v našej dobe sa vyskytli extrémne názory – utiecť od sveta, ktorý iba „zvádza“ človeka (žiť na malej dedinke bez televízora... alebo „splynúť“ so svetom – projekt tzv. kňazov robotníkov vo Francúzsku ). Dnešné Božie slovo vidí riešenie „uprostred“ – byť vo svete, ale nesplynúť s ním. Ako sa to dá? – nie náhodou sú tieto myšlienky obsiahnuté v modlitbe....
