.jpeg)
DRUHÁ NEDEĽA V CEZROČNOM OBDOBÍ
Bratislava, 18. 01. 2009
Čo hľadáte?
Nedávno som sa zúčastnil na prezentácii práce kynológov, kde bol priestor aj na položenie otázok. Ktosi sa spýtal na výchovu psíka, za aký čas je už kompletne vycvičený. Psovod odvetil, že výcvik je vecou celého života. V istom slova zmysle to platí aj pre ľudské pokolenie.
Čas delenia sa na veriacich a neveriacich, teistov a ateistov je už akoby prežitý. Dnes máme oveľa skôr tendenciu hovoriť o životnej filozofii, svojom privátnom bohu, životnom štýle, a podobne. V zásade v niečo veríme všetci, aj keď sa to nedá označiť pojmom boh. Dôvod je prostý: život musí mať smerovanie, cieľ, bez neho sa človek stáva apatický až frustrovaný. Každý si svoj životný postoj hľadá. Veľa v nás vyformuje výchova, škola, okolie, skúsenosť. V istom veku už povieme, že sme dospeli a máme svoj postoj. Od toho času potom hovorievame, že už ma nemá kto poúčať, už ma nik nebude verbovať na niečo iné, ako som našiel. Je to tak dobré, je to súčasť dospelosti. Každá minca má však dve strany, dospelosť nevynímajúc. Hrozí nám akýsi druh životného „zamrznutia“ (mohli by sme nájsť iné a možno vhodnejšie pojmy). Dospelý človek sa do istej miery môže stať odrazu naivný, lebo, ako hovorí jeden vtip, stáva sa geniálnym dieťaťom: už v desiatich rokoch vedel toľko, čo v tridsiatke. A to nás privádza k myšlienke, že človek - aj dospelý - má byť tvorom stále hľadajúcim.
Hľadá partnera, pokoj, majetok, lepší plat, nové auto,... Je toho veľa, ale spoločný menovateľ je hľadanie.
V evanjeliu nedele je tiež spomenuté hľadanie: sám Ježiš položí otázku: „čo hľadáte?“. Nepýta sa koho, pýta sa čo. Odpoveď však bola: „Učiteľ, kde bývaš?“ Ježiš nebol známy ani novým, ani prepychovým, ani nejakým moderným domom. Kde bývaš neznamenalo, či si vymenil okná, alebo zateplil chalúpku. Kde bývaš znamenalo, zaujíma ma, ako žiješ, ako sa správaš doma, k blízkym, ako ťa vychovali. Prečo ich to zaujíma? Lebo Ján Krstiteľ ho prednedávnom označil za prisľúbeného Mesiáša. Čakali a hľadali toho, ktorý ich zachráni. Ale nie rečami, tým, čím je, ako žije, pravdou.
Žijeme dobu, kedy sa s informáciami veľa manipuluje. O to viac má človek možnosť pýtať sa a hľadať. To je jeho celoživotný výcvik. Nestávajme sa strnulými, ale hľadajme stále ďalej. Dôležité ale nebude to, čo nazveme technickou záležitosťou, ale objavovanie blížneho: kde bývaš?
Pavol Šajgalík, policajný dekan Bratislava
Čo hľadáte?
Nedávno som sa zúčastnil na prezentácii práce kynológov, kde bol priestor aj na položenie otázok. Ktosi sa spýtal na výchovu psíka, za aký čas je už kompletne vycvičený. Psovod odvetil, že výcvik je vecou celého života. V istom slova zmysle to platí aj pre ľudské pokolenie.
Čas delenia sa na veriacich a neveriacich, teistov a ateistov je už akoby prežitý. Dnes máme oveľa skôr tendenciu hovoriť o životnej filozofii, svojom privátnom bohu, životnom štýle, a podobne. V zásade v niečo veríme všetci, aj keď sa to nedá označiť pojmom boh. Dôvod je prostý: život musí mať smerovanie, cieľ, bez neho sa človek stáva apatický až frustrovaný. Každý si svoj životný postoj hľadá. Veľa v nás vyformuje výchova, škola, okolie, skúsenosť. V istom veku už povieme, že sme dospeli a máme svoj postoj. Od toho času potom hovorievame, že už ma nemá kto poúčať, už ma nik nebude verbovať na niečo iné, ako som našiel. Je to tak dobré, je to súčasť dospelosti. Každá minca má však dve strany, dospelosť nevynímajúc. Hrozí nám akýsi druh životného „zamrznutia“ (mohli by sme nájsť iné a možno vhodnejšie pojmy). Dospelý človek sa do istej miery môže stať odrazu naivný, lebo, ako hovorí jeden vtip, stáva sa geniálnym dieťaťom: už v desiatich rokoch vedel toľko, čo v tridsiatke. A to nás privádza k myšlienke, že človek - aj dospelý - má byť tvorom stále hľadajúcim.
Hľadá partnera, pokoj, majetok, lepší plat, nové auto,... Je toho veľa, ale spoločný menovateľ je hľadanie.
V evanjeliu nedele je tiež spomenuté hľadanie: sám Ježiš položí otázku: „čo hľadáte?“. Nepýta sa koho, pýta sa čo. Odpoveď však bola: „Učiteľ, kde bývaš?“ Ježiš nebol známy ani novým, ani prepychovým, ani nejakým moderným domom. Kde bývaš neznamenalo, či si vymenil okná, alebo zateplil chalúpku. Kde bývaš znamenalo, zaujíma ma, ako žiješ, ako sa správaš doma, k blízkym, ako ťa vychovali. Prečo ich to zaujíma? Lebo Ján Krstiteľ ho prednedávnom označil za prisľúbeného Mesiáša. Čakali a hľadali toho, ktorý ich zachráni. Ale nie rečami, tým, čím je, ako žije, pravdou.
Žijeme dobu, kedy sa s informáciami veľa manipuluje. O to viac má človek možnosť pýtať sa a hľadať. To je jeho celoživotný výcvik. Nestávajme sa strnulými, ale hľadajme stále ďalej. Dôležité ale nebude to, čo nazveme technickou záležitosťou, ale objavovanie blížneho: kde bývaš?
Pavol Šajgalík, policajný dekan Bratislava
