.jpeg)
NEDEĽA NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE
Bratislava, 07. 06. 2009
Takmer každý kresťanský sviatok sa viaže na nejakú udalosť, na niečo, čo sa stalo. Ten dnešný sa viaže na pravdu viery, ktorú Cirkev po mnohých myšlienkových zápasoch vyjadrila v definícii, ktorú nazýva dogma. V článku 234 Katechizmu katolíckej Cirkvi hovorí :"Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je hlavným tajomstvom viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha v ňom samom. Je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v «hierarchii právd viery»".
Dráma hľadania pravdy nám priniesla mená ako Árius, kňaz z Alexandrie, ktorý sa pýtal, či Ježiš Kristus môže byť tej istej podstaty, tej istej prirodzenosti ako Boh a či jeho utrpenie môže byť v zhode s "nezraniteľným" Bohom. Boh (Otec) bol pre neho absolútne jedinečný a transcendentný. Na druhej strane tu bol Tertulián a Origenes, ktorým vďačíme za mnohé teologické termíny (hypostasis, subsistencia, úsia, natura). Azda by mal človek niekedy pocit, že šlo o hádanie sa o slovíčka. Išlo však o vnímanie tajomstva človeka, Boha a sveta a v tomto bol grécky a latinský svet v mnohom iný. Ešte inou cestou sa vybral Augustín, ovplyvnený novoplatonikmi. On sa vo svojom uvažovaní zameral na štruktúru božieho vnútorného života, na vzájomný vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Obľuboval obrazy pochádzajúce z psychológie ľudskej osoby, ktorá má schopnosti intelektu, vôle a pamäte. Bol presvedčený, že štruktúra jednotlivej ľudskej duše je odrazom obrazu Trojice. Bol jedinečný v mnohých psychologických analógiách, ktoré formuloval (milujúci-milovaný-láska, pamäť-chápanie-vôľa). Jedna substancia, rozličné činnosti. To bolo neskôr základom pre axiómu "všetky diela Trojice ad extra sú nedeliteľné." Latinská tradícia bola neskôr, tak ako v iných oblastiach Augustínom veľmi poznačená. Zabudlo sa pritom na konkrétne dejiny spásy, na komunitnú dimenziu kresťanského života.
Za zmienku stojí myšlienka Raimunda Panikkara, indicko-španielskeho filozofa náboženstva, ktorý nás vyzýva, aby sme sa započúvali do troch veľkých skúseností o Bohu, ako o nich hovoria veľké svetové náboženstvá. Budhizmus nehovorí o osobnom Bohu, ale pozná nevysloviteľný prazáklad, ktorý všetko nesie a sám je neuchopiteľný. Tradícia "prorockých náboženstiev" ukazuje ľudstvo ako to, cez čo sa vyslovuje božstvo. Pre hinduizmus je Boh nekonečné vanutie, ktoré prechádza hlbinami nášho srdca. A pýta sa, či takto vnímaný Boh nie je to, čomu hovoríme Otec, Syn a Duch svätý?
Púť hľadania pravdy je iste dlhá a nájdem na nej mnohé mená, niekedy intoleranciu, neschopnosť počúvať. Nech toto hlboké tajomstvo, ktoré nás prevyšuje a ktoré nám bolo zverené, dostáva priestor v našej spiritualite a hlavne v našich vzťahoch. Ten dnešný sviatok nehovorí o "kvantite" Boha, ale o tom, že k Bohu patrí zdieľanie, spoločenstvo, komunikácia.
Jozef Meňuš, dekan na KRPZ Banská Bystrica
Takmer každý kresťanský sviatok sa viaže na nejakú udalosť, na niečo, čo sa stalo. Ten dnešný sa viaže na pravdu viery, ktorú Cirkev po mnohých myšlienkových zápasoch vyjadrila v definícii, ktorú nazýva dogma. V článku 234 Katechizmu katolíckej Cirkvi hovorí :"Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je hlavným tajomstvom viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha v ňom samom. Je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v «hierarchii právd viery»".
Dráma hľadania pravdy nám priniesla mená ako Árius, kňaz z Alexandrie, ktorý sa pýtal, či Ježiš Kristus môže byť tej istej podstaty, tej istej prirodzenosti ako Boh a či jeho utrpenie môže byť v zhode s "nezraniteľným" Bohom. Boh (Otec) bol pre neho absolútne jedinečný a transcendentný. Na druhej strane tu bol Tertulián a Origenes, ktorým vďačíme za mnohé teologické termíny (hypostasis, subsistencia, úsia, natura). Azda by mal človek niekedy pocit, že šlo o hádanie sa o slovíčka. Išlo však o vnímanie tajomstva človeka, Boha a sveta a v tomto bol grécky a latinský svet v mnohom iný. Ešte inou cestou sa vybral Augustín, ovplyvnený novoplatonikmi. On sa vo svojom uvažovaní zameral na štruktúru božieho vnútorného života, na vzájomný vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Obľuboval obrazy pochádzajúce z psychológie ľudskej osoby, ktorá má schopnosti intelektu, vôle a pamäte. Bol presvedčený, že štruktúra jednotlivej ľudskej duše je odrazom obrazu Trojice. Bol jedinečný v mnohých psychologických analógiách, ktoré formuloval (milujúci-milovaný-láska, pamäť-chápanie-vôľa). Jedna substancia, rozličné činnosti. To bolo neskôr základom pre axiómu "všetky diela Trojice ad extra sú nedeliteľné." Latinská tradícia bola neskôr, tak ako v iných oblastiach Augustínom veľmi poznačená. Zabudlo sa pritom na konkrétne dejiny spásy, na komunitnú dimenziu kresťanského života.
Za zmienku stojí myšlienka Raimunda Panikkara, indicko-španielskeho filozofa náboženstva, ktorý nás vyzýva, aby sme sa započúvali do troch veľkých skúseností o Bohu, ako o nich hovoria veľké svetové náboženstvá. Budhizmus nehovorí o osobnom Bohu, ale pozná nevysloviteľný prazáklad, ktorý všetko nesie a sám je neuchopiteľný. Tradícia "prorockých náboženstiev" ukazuje ľudstvo ako to, cez čo sa vyslovuje božstvo. Pre hinduizmus je Boh nekonečné vanutie, ktoré prechádza hlbinami nášho srdca. A pýta sa, či takto vnímaný Boh nie je to, čomu hovoríme Otec, Syn a Duch svätý?
Púť hľadania pravdy je iste dlhá a nájdem na nej mnohé mená, niekedy intoleranciu, neschopnosť počúvať. Nech toto hlboké tajomstvo, ktoré nás prevyšuje a ktoré nám bolo zverené, dostáva priestor v našej spiritualite a hlavne v našich vzťahoch. Ten dnešný sviatok nehovorí o "kvantite" Boha, ale o tom, že k Bohu patrí zdieľanie, spoločenstvo, komunikácia.
Jozef Meňuš, dekan na KRPZ Banská Bystrica
