.jpeg)
TRETIA NEDEĽA V CEZROČNOM OBDOBÍ
Bratislava, 25. 01. 2009
Milí priatelia, k nášmu životu neoddeliteľne patrí očakávanie. Keď počujeme v rozhlase alebo v televízii slová: „mimoriadny oznam“ alebo „mimoriadne spravodajstvo“ – hneď zbystríme pozornosť, či sa nás to nejakým spôsobom netýka. Každý z nás si uvedomuje, že sú veci, ktoré nemožno odkladať, keď treba rozhodne a ihneď konať.
Takouto neodkladnou výzvou sú pre nás myšlienky čítaní tejto nedele. Boh nás oslovuje rovnako, ako kedysi Ninivčanov ústami proroka Jonáša. Podľa prvého čítania Jonáš prechádzal cez Ninive a hlásal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ (Jon 3,4). Podobne naliehavo hovorí sv. apoštol Pavol v druhom čítaní z listu Korinťanom: „Bratia, čas je krátky...“ (1 Kor 7,29).
A v evanjeliu sa nám Pán prihovára takto: „Čas sa naplnil, Božie kráľovstvo sa už priblížilo. (Mk 1, 15a). Aby sme sa ho udivene nepýtali: „Pane a čo máme robiť?“ – pokračuje – „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1, 15b). To znamená: Premeňte svoje zmýšľanie, obráťte sa ku mne a prijmite posolstvo o Božom kráľovstve. Uverte v radostnú zvesť. Touto výzvou sa Boh uchádza o naše srdce, o našu vieru a dôveru v neho.
Viera vo všeobecnosti znamená otvoriť si srdce a prijať slová druhého. V tomto zmysle sa o našu vieru uchádzajú mnohí: vedci so svojimi teóriami, umelci so svojím videním sveta, štátnici so svojimi víziami, ba dokonca i reklama nám hovorí: „S nami je budúcnosť istejšia, pohodlnejšia, ľahšia...“ Takýto je záujem sveta o dôveru zo strany človeka. Naopak dnešný človek verí napríklad osudu alebo šťastiu. Sú takí, čo veria najviac peniazom, kariére alebo vedeckému pokroku. Ďalší veria len sebe, svojej šikovnosti. A koľkí povedia: „Neviem komu a čomu mám veriť...“ alebo: „Neverím nikomu a ničomu...“ A práve do tejto spleti názorov a trápení dnešného človeka zaznieva Ježišovo: „Verte radostnú zvesť evanjelia!“
Teda otvorme Bohu svoje srdce, prijmime jeho slovo! Naše rodiny, naše vzájomné vzťahy a postoje postavme na Ňom, ako na pevnom základe. Počítajme s Bohom – vo výchove, vo vzdelávaní, v práci i zábave. Inej, lepšej cesty niet. Kto tak neurobí, sklame sa dvojnásobne, v čase i vo večnosti...
Stanislav Varga, duchovný Trnava
Milí priatelia, k nášmu životu neoddeliteľne patrí očakávanie. Keď počujeme v rozhlase alebo v televízii slová: „mimoriadny oznam“ alebo „mimoriadne spravodajstvo“ – hneď zbystríme pozornosť, či sa nás to nejakým spôsobom netýka. Každý z nás si uvedomuje, že sú veci, ktoré nemožno odkladať, keď treba rozhodne a ihneď konať.
Takouto neodkladnou výzvou sú pre nás myšlienky čítaní tejto nedele. Boh nás oslovuje rovnako, ako kedysi Ninivčanov ústami proroka Jonáša. Podľa prvého čítania Jonáš prechádzal cez Ninive a hlásal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ (Jon 3,4). Podobne naliehavo hovorí sv. apoštol Pavol v druhom čítaní z listu Korinťanom: „Bratia, čas je krátky...“ (1 Kor 7,29).
A v evanjeliu sa nám Pán prihovára takto: „Čas sa naplnil, Božie kráľovstvo sa už priblížilo. (Mk 1, 15a). Aby sme sa ho udivene nepýtali: „Pane a čo máme robiť?“ – pokračuje – „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1, 15b). To znamená: Premeňte svoje zmýšľanie, obráťte sa ku mne a prijmite posolstvo o Božom kráľovstve. Uverte v radostnú zvesť. Touto výzvou sa Boh uchádza o naše srdce, o našu vieru a dôveru v neho.
Viera vo všeobecnosti znamená otvoriť si srdce a prijať slová druhého. V tomto zmysle sa o našu vieru uchádzajú mnohí: vedci so svojimi teóriami, umelci so svojím videním sveta, štátnici so svojimi víziami, ba dokonca i reklama nám hovorí: „S nami je budúcnosť istejšia, pohodlnejšia, ľahšia...“ Takýto je záujem sveta o dôveru zo strany človeka. Naopak dnešný človek verí napríklad osudu alebo šťastiu. Sú takí, čo veria najviac peniazom, kariére alebo vedeckému pokroku. Ďalší veria len sebe, svojej šikovnosti. A koľkí povedia: „Neviem komu a čomu mám veriť...“ alebo: „Neverím nikomu a ničomu...“ A práve do tejto spleti názorov a trápení dnešného človeka zaznieva Ježišovo: „Verte radostnú zvesť evanjelia!“
Teda otvorme Bohu svoje srdce, prijmime jeho slovo! Naše rodiny, naše vzájomné vzťahy a postoje postavme na Ňom, ako na pevnom základe. Počítajme s Bohom – vo výchove, vo vzdelávaní, v práci i zábave. Inej, lepšej cesty niet. Kto tak neurobí, sklame sa dvojnásobne, v čase i vo večnosti...
Stanislav Varga, duchovný Trnava
