Druhá pôstna nedeľa

Bratislava, 12. 03. 2017

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie Gn 12,1-4a  

Biblický text:

Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot.  

Komentár:

• Povolanie Abraháma je prekrásne formulované v Gn 12,1. Tento nadprirodzený prvok Abrahámovho povolania zmeniť svoje bydlisko sa zdá byť v protiklade s vtedajšími pohybmi národov a kmeňov v 2. tisícročí pr. Kr. Ale keď vezmeme do úvahy, že Boh si často poslúži prirodzenou okolnosťou na dosiahnutie svojich cieľov, vec je jasná. Zmena je ešte väčšia: z polyteistu sa stáva monoteista (porov. Joz 24,2.14; Jdt 5,7-9) a spolu s ním vďaka typickej solidarite aj celá jeho rodina.
• Abrahámov monoteizmus neznamená ďalšie vývojové štádium  predchádzajúceho polyteizmu; on totiž svoje predchádzajúce náboženstvo poprel a nové náboženstvo prijal, nepretransformoval predchádzajúce polyteistické na nové monoteistické.
• Božstvo, voči ktorému je orientovaný celý náboženský život západných Semitov, nesie meno ’El. Toto meno sa objavuje takmer vo všetkých kultúrach Blízkeho Východu: Egypt, Arabi, El-Amarna, aramejské, fenické a akadské texty. Toto meno je často doplnené o nejaký prívlastok: ’El-·adday (Všemohúci, Boh vrchov); ’El-‘Elyôn (Najvyšší); ’El-‘Oläm (Večný); ’El-Rô’î (Boh, ktorý vidí); ’El-Qannah (Boh žiarlivý). V klanoch jestvoval zaujímavý pojem o tomto Bohu: bol to Boh, ktorý bol ochrancom klanu, ale zároveň v istom zmysle bol jeho členom, takže sa členovia obracali k nemu s pochopom o ňom ako o "otcovi", "bratovi", "príbuznému" a členovia sa voči nemu cítili ako jeho synovia, bratia, príbuzní.
• Prostriedky, ktorými patriarchovia vyjadrujú svoje náboženské cítenie, sú podobné ako aj u iných Semitov, len s tým rozdielom, že patriarchovia boli monoteisti. Patriarchovia si nevolili miesta na uctievanie Boha, tie boli označené Bohom - nejakým jeho zjavením; tam vznikali oltáre (Gn 13,18; 14,13) alebo strediská kultu. často je to napr. nejaký strom (Gn 21,33). Biblia nespomína nijaký náboženský úkon voči týmto stromom; snáď tu bolo ešte echo pôvodnej viery patriarchov, že v stromoch bývajú božstvá. Totiž v týchto oblastiach sa mocný a veľký strom naozaj javil ako tajomná a dobro činiaca sila.
• Patriarchovia prinášali obety. Tie sú však nimi prinášané s maximálnou triezvosťou. Abrahám namiesto svojho syna obetuje barana (Gn 22,13). Už vtedy boli ovečky používané ako obetné zvieratá (porov. otázku Izáka pri výstupe na horu Moriah Gn 22,7). Patriarchovia preferujú obety na vrchoch (Gn 31,54).
• Patriarchálne náboženstvo ešte nemá kňazov, túto funkciu plnia otcovia klanu. Oni prijímajú zjavenia a všetky pokyny od Boha a vykonávajú kultové praktiky. Tieto praktiky nepoznáme presne, SP robí len niektoré zmienky o kulte: o desiatkoch (Gn 14,20; 28,22) a iba raz je urobený sľub (Gn 28,20). Hoci vieme veľmi málo o ich kulte, vieme veľmi veľa o ich vnútri; patriarchovia boli ľudia viery, nádeje a modlitby. Ich úžasne čisté a hlboké vnútro fascinuje mnohých dnešných ľudí náboženstva a umenia a hoci patriarchovia nemali kresťanskú dokonalosť, predsa mali veľmi jemnú morálnu citlivosť, ktorá im pomáha nenávidieť a prekonávať hriech.

Myšlienky: Uposlúchnutie Pánovho príkazu znamenalo pre Abraháma: opustenie istôt, opustenie božstiev (teritoriálne božstvá). Na scénu prichádza „osobný Boh“, ten ktorý sprevádza svoj ľud, nie taký, ku ktorému by bolo treba putovať. 

2. čítanie 2 Tim 1,8b-10  

Biblický text:

Trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha. 9 On nás spasil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali v Kristovi Ježišovi pred večnými vekmi. 10 No známou sa stala až teraz, keď sa zjavil náš Spasiteľ Ježiš Kristus. On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť evanjeliom 

Komentár:

• Druhý list Tim – asi posledný, ktorý napísal sv. Pavol. Je to taký jeho duchovný testament.
• Čo nám odkazuje tento muž, ktorý sa „zodral“ v službe evanjelia?
• Hovorí o tom, čo sú skutočné hodnoty, ktorým sa oplatí dôverovať: Kristus, evanjelium, hodnota Ježišovej obety na kríži...
•  Toto poznanie, či skúsenosť si nemáme nechať iba pre seba, ale podávať ju ďalej.
•  Poznámka: ako chápeme nesmrteľnosť: my dnes ako vlastnosť duše človeka... Pavol to chápal židovsky – Kto je s Bohom, kto „má“ Boha, ten je živý, kto sa odvráti od Boha, žije bez neho je mŕtvy. 

Evanjelium Mt 17,1-9  

Biblický text:

O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrah do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ 

Komentár:

• Podľa Mt je príbeh Premenenia Pána umiestnený na cestu do Jeruzalema, kam ide Ježiš trpieť – medzi 1. a 2. predpoveď utrpenia.
• Ježiš vzal apoštolov Petra, Jakuba a Jána na vrch modliť sa. Tam sa pred nimi premenil, jeho odev i tvár žiarili. Pravdepodobne sa im ukázal v oslávenom tele.
• Zjavia sa tam aj Mojžiš a Eliáš - najvýznamnejšie osobnosti židovského náboženstva - akoby na potvrdenie pravdivosti tohto zázraku. Predstavme si, že by sme my stáli vedľa Petra, Jakuba a Jána. Asi by v nás skrsla takáto otázka: Čo je väčší zázrak: To, že Tento potulný kazateľ a prorok Ježiš sa ukázal v Božskej sláve, alebo, že Ježiš, ktorý je Boh sa nám ukázal ako človek?! Oboje a hádam to druhé je ešte viac.
• A môžeme zostať voči tejto Božej iniciatíve ľahostajní? Boh urobil pre človeka veľmi veľa. Preto aj náš život viery, musí byť iniciatívny. Pavol nás k tomu povzbudzuje, Abrahám dáva príklad. Dokážeme to vtedy, keď z nášho miestneho „boha“ zatvoreného v kostole sa stane môj „osobný“ Boh. Boh skutočnej viery.
• Z každého bodu viery sa môžeme, ba musíme usilovať dostať ešte ďalej. Vždy sa máme ešte čo nové o Bohu dozvedieť, vždy ešte máme čo vylepšiť v našom správaní sa a konaní...
• Teda aj toto je odkaz zázraku na hore Tábor. Boh pre Teba urobil maximum, čo si Ty urobil pre neho? Že nevieme ako - čokoľvek si urobíme vzájomne, to všetko sa týka aj Jeho. Ako žijeme podľa pravidiel lásky, spravodlivosti, porozumenia, to všetko sa týka aj Boha.