Nedeľa zmŕtvychvstania Pána

Bratislava, 16. 04. 2017

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim. V závere je rozsiahlejšia pasáž o pojme Ježišovo zmŕtvychvstanie:

Prvé čítanie  Sk 10, 34, 37-43.

Biblický text:

Vtedy Peter otvoril ústa a povedal: "Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil - nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí." 

Komentár:

Čítame úryvok z reči sv. Petra v dome stotníka Kornélia. Táto katechetická reč obsahuje v skratke Ježišovo učenie a skutky. Dôraz je položený na Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré je základom Jeho vieryhodnosti. Toto zmŕtvychvstanie je tak evidentné, že apoštolovia mohli s Ním jesť a piť. Teda svedčia o tom, čo sami zažili.

Dôležitý je aj posledný verš úryvku, ktorý hovorí o spojení Kristovho zmŕtvychvstania a odpustenie hriechov skrze vieru.  

Druhé čítanie 1 Kor 5, 6-8

Biblický text:

Vaše vystatovanie nie je dobré. Neviete že trocha, kvasu prekvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb. Veď bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.  

alebo Kol 3, 1-4 

Biblický text:

Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve. 

Komentár:

Text uvádza myšlienky teológie sv. Pavla – Pavol učí, že krstom sme boli spolu s Kristom pochovaní a Kristus nás kriesi z mŕtvych. V živote kresťana to má znamenať radikálnu premenu zmýšľania – orientovanie života na večné hodnoty.  

Evanjelium Jn 20, 1-9 

Biblický text:

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: "Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili." Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. 

Komentár

Prvého dňa v týždni: čiže v nedeľu (siedmym dňom bola sobota – a dodnes je napr. v USA, Veľkej Británii,…)

Mária Magdaléna: Meno znamená: „Miriam z Magdaly“. Bola prítomná pri Ježišovom ukrižovaní a pohrebe a v nedeľu ráno sa vracala k hrobu Ježišovo telo ešte nabalzamovať. Podľa Lk 8,2 z nej Ježiš vyhnal sedem zlých duchov. Legendy stotožňujú Máriu Magdalénu s onou hriešnicou, ktorá Ježišovi pomazala nohy (Lk 7,37), Biblia ale nikde tento názor nepotvrdzuje a jedná sa zrejme o omyl…

Kameň: hebrejské hroby boli jaskyne, v ktorých bol vchod zatarasený veľkým, okrúhlym kameňom, pripomínajúcim žarnov s priemerom tak 1,5 metra.

Šimonovi Petrovi: Šimon je apoštolovo pôvodné meno. PETER je meno – alebo skôr titul – ktorý mu dal Ježiš (Mt 16,18). Je raritou, že by sa u niekoho, koho takto premenovali (podobne napr. Barnabáš, Pavol,…) používali vedľa seba obe mená. Preto sa zrejme ono „Peter“ vzťahuje skôr na jeho funkciu (poslanie) v Cirkvi.

Učeník, ktorého mal Ježiš rád: zrejme pisateľ evanjelia, podľa tradície Ján. Je takmer isté, že to nie je Ján apoštol. Biblické náznaky, ale aj svedectvá tradície naznačujú, že to bol vznešený, vzdelaný a vplyvný Jeruzalemčan – dokonca asi príbuzný Kajfáša! V jeho dome v Jeruzaleme sa zrejme konala aj Posledná večera a on – ako hostiteľ – bol na čestnom mieste, na Ježišovej hrudi… Je príznačné, že Mária oznamuje zvesť Petrovi – hlave apoštolov, a Jánovi – človekovi, u ktorého doma sa možno skrývali a ktorý jediný mal postavenie, ktoré dávalo nádej niečo podniknúť.

Uverili: (gr. pisteuo) – slovo „pistis“ v gréčtine má významy niečoho, čomu je možné dôverovať, na čo sa možno spoľahnúť; dôvera; dôveryhodnosť, spoľahlivosť; sľub. Hebr. ekvivalent „aman“ – označuje istotu, pevnosť a spoľahlivosť skaly. V tvare „neeman“ znamená niečo pevné a trvalé. Napr. v 1 Sam 2,35: „.Potom si vzbudím verného kňaza, ktorý bude konať podľa môjho srdca a mojej duše. A zbudujem mu trvalý dom; ustavične bude kráčať pred mojím pomazaným.“ – trvalý dom, hebr. „Bejt neeman“.

Spracované podľa www.inky.sk

 

Ježišovo zmŕtvychvstanie 

pojem   

pri pojednávaní o Ježišovom zmŕtvychvstaní hovoríme striedavo o ,,zmŕtvychvstaní " a inokedy o "vzkriesení" a to podľa toho, akú stránku máme na mysli, aktívnu alebo pasívnu: Otázku Ježišovej aktivity a pasivity pri jeho zmŕtvychvstaní sv. Tomáš Akvinský rozhoduje takto: "Kristus mocou svojho božstva bol príčinou svojho vzkriesenia, podľa človečenstva bol Bohom vzkriesený a nie vlastnou silou" (Summa t. III., q. 53, a. 4). Zmŕtvychvstanie a vzkriesenie znamená oživenie toho istého tela tou istou dušou v zmysle aktívnom alebo pasívnom (Kristus vstal zmŕtvych - Kristus bol Bohom vzkriesený). Ježiš Kristus vzkriesil k novému životu, k pokračovaniu v pozemskom živote napr. Lazára. Takéto vzkriesenie menujú teológovia "nedokonalým", keďže vzkriesený opäť podlieha zákonu smrti. Ježišovo vzkriesenie je dokonalé v tom zmysle, že zmŕtvychvstalý nadobúda nové kvality, zodpovedajúce konečnému stavu (Summa III, 53, 3). 

Zmŕtvychvstanie je zázrak fyzický, presahujúci všetky prírodné sily a je zázrak podstatný, keďže ukazuje priamo na Boha, ako na svojho pôvodcu. Inými slovami: filozofická pravda zázraku zmŕtvychvstania - že tu ide o udalosť, ktorá prevyšuje všetky sily prírody - je zrejmá. Relatívna pravda zmŕtvychvstania Ježišovho je tiež jasná: je ozajstnou božskou pečaťou, ktorou Boh potvrdil poslanie svojho Syna. - Toto zmŕtvychvstanie je najväčším Kristovým zázrakom a zároveň i vyplneným proroctvom. Zmŕtvychvstanie Pána je ústredná pravda kresťanstva - a zároveň i najsilnejší argument jeho božského poslania. Známy výrok sv. Pavla: "Ak Kristus nevstal, márne je naše kázanie, márna je i vaša viera" (Kor 15,14) vyjadruje pevné presvedčenie prvotného kresťanstva. Výpoveď má nielen dogmatický zmysel: že naša spásna viera a istota spočíva na Ježišovom zmŕtvychvstaní ale aj apologetický význam. Zázrak zmŕtvychvstania Pána predstavuje zároveň tajomstvo i základ kresťanskej viery.  

2. Zmŕtvychvstanie Kristovo v prvotnej cirkvi: 

Prvokresťanské svedectvo o pevnej viere v zmŕtvychvstanie nachádza sa v 1. Kor. Sv. Pavol hlásal ako základný článok "že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem a že bol pochovaný a že tretieho dňa vstal zmŕtvych podľa Písem a že sa zjavil Kefasovi, potom Dvanástim" (15, 3-5). Táto správa predstavuje úryvok prvotného podania: podľa svojskej štylizácie, rovnakej vetnej konštrukcie a opakujúceho sa odkazu na Písma, že tvorila ustálenú formulku viery užívanú v pracirkvi. Za podobné v katechetickom  vyučovaní používané formulky viery zmŕtvychvstania v apoštolskej cirkvi pokladajú vety u Lk 24, 34 a Rim 1,3.- Keď apoštol písal svoje listy viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie bola už pevne zakorenená v živote apoštolskej cirkvi, najmä v liturgii krstu (Rim 6, 3-7), rovnako našla včasný odraz v liturgii používaných, myšlienkovo bohatých hymnách (por. Ef 5, 14, Flp 2,6-11, Tim 3,16).-

Podobné konštatovanie vyplýva zo Skutkov apoštolských: zvesť o zmŕtvychvstaní tvorila jadro, okolo ktorého sa sústreďoval celý obsah apoštolského hlásania. "Byť kresťanom" rovná sa  "veriť v Zmŕtvychvstalého". Vzkriesenie bolo hlavnou témou apoštolskej kerygmy. Napr. v turíčnej reči hovoril apoštol Peter: "Tohto Ježiša vzkriesil Boh, čoho sme my všetci svedkami" (Sk 2, 32)- -V kázni v chráme kázal Peter židom: "Pôvodcu života ste zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil, čoho sme my svedkami" (Sk 3, 15, por. 4, 8-12, 30-35). V širšom poňatí sa predkladá viera v zmŕtvychvstanie v Petrovej kázni pred Kornéliom: "My sme svedkami všetkého, čo vykonal v krajine júdskej, hlavne v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na kríž a usmrtili. Tohoto Boh vzkriesil na tretí deň a dal mu moc zjaviť sa nie všetkému ľudu, ale svedkom vopred ustanoveným, nám, ktorí sme po jeho vzkriesení s ním jedli a pili." - (Sk 10, 39n). Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša tvorilo jadro kázania Apoštola národov: "Maj na pamäti Ježiša Krista, vzkrieseného zmŕtvych, z rodu Dávidovho, ako kážem vo svojom evanjeliu, pre ktoré musím znášať okovy ako nejaký zločinec" (2 Tim 2,8). Viera v zmŕtvychvstanie a viera v Ježiša patria podľa Apoštola tesne spolu: "Ak teda ústami vyznávaš Pána Ježiša a srdcom veríš, že ho Boh vzkriesil zmŕtvych, budeš spasený" (Rim 10,9, por. 4,25). Ježišovo zmŕtvychvstanie je zálohom všeobecnej kresťanskej nádeje na vzkriesenie: "Ako veríme, že Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych, tak isto Boh tých, čo zosnuli v Ježišovi, zhromaždí spolu s ním" (2 Sol). 

  Viera prvotnej cirkvi v telesné vzkriesenie Ježišovo je neodškriepiteľnou skutočnosťou. Túto skutočnosť treba vysvetliť. Ako prišiel Pavol a prví kresťania k viere, že Ježiš vstal? Odkiaľ sa vzala v prestrašenom kŕdli Ježišových prívržencov po veľkopiatočnom sklamaní dynamická, oživujúca a odolná sila veľkonočnej viery? Bola táto viera čisto psychickou záležitosť učeníkov, mohlo byť púhe náboženské hnutie, ktoré začalo bez reálneho podkladu? Preto hľadajúc jej zdôvodnenie, skúmajme správy referujúce o veľkonočnej zvesti Ježišovho zmŕtvychvstania. 

3.Správy o veľkonočnej zvesti: 

O veľkonočnej udalosti hovoria všetky 4evanjelia, ale žiadne neposkytuje vyčerpávajúcu predstavu. V skutkoch a u Pavla sú krátke a významné výpovede o zmŕtvychvstaní, ale bez podrobnejších doplnkov. 

A.Prehľad správ:

a/ V staršom závere Mk-ev (16, 1-8), ktoré pokladajú za najstaršie literárne podanie o návšteve žien pri hrobe, hovorí sa o troch ženách. Anjel im zvestuje zmŕtvychvstanie a dáva im poverenie, že učeníci majú ísť do Galiley. V neskoršom tzv. kanon. závere Mk (16, 9-20), ktorý prezrádza zjavnú závislosť od Lk-ev hovorí sa nakrátko o zjavení Márii Magdaléne, emauz. učeníkom a jedenástim učeníkom za stolom. 

b/ Mt hovorí o jednom zjavení Pána ženám a jedenástim apoštolom v Galiley. Včasráno išla Mária Magdaléna a druhá Mária pozrieť si hrob - pomazať telo. Anjel zvestoval ženám zmŕtvychvstanie. Na spiatočnej ceste zjavil sa im Ježiš (28, 1-10). Jedenásti videli Ježiša na vrchu v Galiley, kde dostali misijné poverenie (Mt 28, 16-20). 

c/ Lk rozpráva o ceste žien (troch a i.), o dvoch anjeloch, ale nespomína zjavenie ženám. Apoštoli považovali ich rozprávanie ako blúznenie a spočiatku neverili (24, 1-12). Jediný Lk obšírne hovorí o zjavení emauzským učeníkom (24, 13-33), ďalej spomína zjavenie Petrovi (24,34), zjavenie jedenástim (24, 36n) a nanebovstúpenie v Betánii (24, 50-53). 

d/ Jn spomína zjavenie Zmŕtvychvstalého Márii Magdaléne (20, 11-18), zjavenie apoštolom bez Tomáša (20, 19-25), zjavenie o osem dní spolu s Tomášom (20, 26-29) a zjavenie siedmym učeníkom pri Tiberiadskom jazere v dodatku (Jn. 21, 1-14). 

e/ Skutky prinášajú iba krátku správu o príkaze vzkrieseného Pána apoštolom v úvode (1, 3-9), potom krátke , ale významné svedectvá zmŕtvychvstania Pána v kázňach Petra i Pavla. 

f/ V 1. liste Korinťanom referuje Pavol o 6 zjaveniach: Kefasovi, Dvanástim, viac ako päťsto bratom, Jakubovi, všetkým apoštolom a konečne samému Pavlovi (15, 5-7). Tento výpočet zjavení nechce byť úplný. Pavol sa odvoláva len na Bohom určených, autoritatívnych svedkov, čo videli Zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. 

Spoľahlivosť správ veľkonočnej udalosti: 

Správy o udalosti veľkonočného rána sú nejednotné: vykazujú nielen nejasnosti, ale i nesúhlasnosť, ba až protichodnosť. Ťažko je poskytnúť harmonizujúci výklad predložených textov. Avšak treba zdôrazniť, že nejasnosti a odchýlky sa vzťahujú iba na okolnosti. Napr.: tri ženy (Mk 16,1, Lk 24,10), či dve ženy (Mt 28,1) alebo len Mária Magdaléna (Jn 20,1) putovali ku hrobu? Či ženy videli jedného anjela (Mt 28,2. Mk 16,5) alebo dvoch anjelov (Lk 24,4. Jn 20,11) mimo hrobu (Mt a Lk) alebo v hrobe (Mk a Jn). Či ženy zvesť anjela nikomu nepovedali od strachu (Mk 16,8) alebo či spolu (Mt 28,8. Lk 24,9), či len Mária Magdaléna (Jn 20,2) zvestovala novinu Jedenástim - to všetko sú nepodstatné okolnosti samotného faktu zmŕtvychvstania Pána. 

Podobné rozdiely sú v správach o zjavení Zmŕtvychvstalého: Exegéti v nich zisťujú dve rozličné podania: podľa jedného sa zjavenia učeníkom stali v Galilei; podľa druhého stali sa hlavne, alebo výlučne v Jeruzaleme. Jeruzalemskú tradíciu predkladajú Lk a Jn, kým Mk a Mt sa pridržiavajú galilejského podania. V hlásaní Cirkvi dostala sa do popredia jeruzalemská tradícia. Prevláda hlavne u Lk. Zračí sa i v kanonickom závere Mk (16,9n) - Avšak i správy o galilejských zjaveniach si podržali svoju vážnosť v apoštolskom podaní. Niektorí exegéti uvádzajú, že sklamaní apoštoli po Ježišovej smrti vrátili sa do Galiley, tam sa im zjavil Zmŕtvychvstalý Pán a týmto zjavením boli pohnutí k návratu do Jeruzalema. Keďže v Jeruzaleme sa skončila a naplnila životná cesta Ježiša z Nazareta, tu sa konštituovala Cirkev a tu bolo aj východisko jej počiatočnej misie, spojil Lk a Jn zjavenia Vzkrieseného s Jeruzalemom. Išlo im viac o prakticko-katechetické zameranie, ako o chronologické, alebo historické zistenie. Možno tvrdiť, že zjavenia tak v Jeruzaleme. ako aj v Galiley sa udiali, ale pokusy zosúladiť správy o zjaveniach v jednotlivosti, najmä čo sa týka miesta a času, zlyhávajú. Nedokážu totiž objasniť zjavné odchýlky našich evanjelií, ohľadne času a miesta prvých christofánií, ba robia chybu v zásade: vychádzajú z nesprávneho predpokladu, ktorý pripisuje úzko protokolárny a chronologický charakter evanjeliovým správam, ktorý im zjavne neprislúcha. 

Kerygmatický charakter veľkonočných správ evanjelií 

Veľkonočné správy kanonických evanjelií sú vierou formované a kazateľsko-katecheticky zostavené zvestovanie Ježišovho zmŕtvychvstania. Chcú hlásať veľkonočnú udalosť a zároveň zdôrazniť jej spásny význam. Preto chronologický priebeh udalosti a vonkajšie okolnosti ustupujú v podaní do úzadia ako menej významné. Keďže mali pred sebou kerygmaticko-didaktický zámer, pojednávali udalosti voľne, bez chronologického zreteľa. V staršej biblickej vede a v apologetike išlo o harmonizáciu veľkonočných správ (Ricciotti, Miklík, Višňovský). Novšie sa podčiarkuje iba kerygmatický charakter týchto správ a upúšťa sa od harmonizácie. Stačí si všimnúť spôsob, ako Lk správu o spiatočnej ceste emauzských učeníkov spája so správou o zjavení Petrovi, o zjavení jedenástim a so správou o nanebovstúpení: emauzskí učeníci vyrozprávali, čo sa im stalo cestou... Keď toto rozprávali, zjavil sa uprostred nich (Lk 24,35-36) a opäť pridáva: Potom ich vyviedol až k Betánii (24,50)... vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Bezprostredný postup tohto rozprávania dáva spoznať, že pritom nejde o chronologické zvestovanie (všetko by sa udialo za jeden deň), ale o čisto literárno-redakčné rámcové spojenie. Inde Lk poukázal na to, že Zmŕtvychvstalý sa za 40 dní ešte zjavoval svojim apoštolom (Sk 1,3). Kerygmatický charakter veľkonočných správ sa zračí aj z toho, že zmŕtvychvstanie uvedením starozákonných textov zaraďujú do dejín spásy, označujú ho ako ich vrcholné naplnenie (Lk 24,25-44). Kerygmatický úmysel pracirkvi v poukaze na jej misijnú úlohu (Lk 24,47-48, Jn 21,21-23, Sk 1,8) sa prejavil a tiež v reakcii na židovskú polemiku (Mt 28,11-15) a na vznikajúce doketické námietky (Lk 24 37-43).

Historická pravda Ježišovho zmŕtvychvstania (podľa evanjeliových správ) 

Správy kanonických evanjelií neposkytujú žiadnu predstavu o samotnom fakte zmŕtvychvstania. Poukazujú na jeho realitu na základe dvoch skutočností:

1. vo veľkonočné ráno našiel sa Ježišov hrob prázdny

2. Ježiš sa ukázal ako Zmŕtvychvstalý v početných zjaveniach. 

Tieto dva fakty sú historicky pevne zistené. 

A/ Skutočnosť prázdneho hrobu: 

Po Ježišovej smrti sňali Ježišovo telo z kríža a položili ho do skalného hrobu (Mk 15,46). Teda telo položili do určitého hrobu jednotlivo a nebolo pohodené do spoločnej jamy zločincov, ako by chceli niektorí (Gougel, Grinebert). Stať zo Sk 13,29 nemožno uvádzať ako dôkaz tohto tvrdenia, pretože Pavol na citovanom mieste svojej misijnej kázne podáva iba celkom sumárnu správu. Skalný hrob Jozefa Arimatejského, ktorý prijal Ježišovo mŕtve telo, našiel sa vo veľkonočné ráno prázdny. Toto rozprávanie súhlasí vo všetkých 4 evanjeliách. Za najstaršiu správu považujú Mk 16,1-8. Táto perikopa ukazuje práve svojou nevyhladenosťou, že nemôže byť vynálezom pracirkvi, ale že sa v nej spája pôvodná správa o nájdení prázdneho hrobu ženami s kerygmatickým zámerom prvotnej obce.

Na skutočnosť prázdneho hrobu narážal Peter v turíčnej kázni vzťahujúc na Ježiša Krista slová žalmu (15,8-1), že jeho telo nemalo uzrieť porušenie (por. Sk 2,31). Neprávom sa odvolávajú odporcovia na správu sv. Pavla v 1 Kor. že neobsahuje žiadnu zmienku o prázdnom hrobe. Apoštol nespomína síce zreteľne prázdny hrob, ale ho predpokladá (15,3n). Celé jeho dokazovanie, ktoré má za tému všeobecné vzkriesenie tiel, je opodstatnené iba vtedy, ak Ježiš vstal z hrobu. Skutočnosť prázdneho hrobu nepopierali ani najhlavnejší Kristovi nepriatelia, členovia židovskej veľrady a snažili sa ju zahladiť výmyslom o krádeži Ježišovho tela učeníkmi (Mt 28,11-15).

Správu o prázdnom hrobe nemožno považovať za vsuvku, ani za neskoršiu legendu. Keby správa bola výplodom prvotnej cirkvi čisto z apologetických motívov, nebola by mohla byť uvedená do stredu veľkonočnej zvesti podľa židovského právneho poriadku nespoľahlivými svedkami - ženami. Prvú správu o prázdnom hrobe prijali apoštoli skepticky a až po osobnom preskúmaní samotnej veci apoštolmi Petrom a Jánom prijali skutočnosť prázdneho hrobu (Jn 20,9). Prázdny hrob nie je teda dodatočne vytvorený rukolapný argument pre kresťanskú vieru v zmŕtvychvstanie Ježišovo, lež naopak: viera v zmŕtvychvstanie nie je vysvetliteľná bez nájdenia prázdneho hrobu.

Prázdny hrob nebol sám podnetom, že učeníci uverili v zmŕtvychvstanie Pána. Že Ježiš vstal k novému životu, neuzatváralo prvotné spoločenstvo len zo skutočnosti prázdneho hrobu, ale pociťovalo ako bezprostrednú udalosť zo zjavení Zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. 

B/ Zjavenia vzkrieseného Pána: (otázka christofánií) 

Správy hovoria o dvanástich zjaveniach. Kedy sa stali nie je presne udané a preto chronologický postup zjavení nie je možné presne ustáliť. Jednotlivé zjavenia boli: 

1. Márii Magdaléne na veľkonočné ráno (Mk 16,9,Jn 20,14-17)

2. Nábožným ženám v tom istom čase (Mt 28,9nn)

3. Petrovi o niečo neskoršie za dňa (Lk 24,34,1Kor 15,5)

4. Emauzským učeníkom toho istého dňa (Lk 24,13nn, Mk 16,12)

5. Jedenástim bez Tomáša večer v deň zmŕtvychvstania (Lk 24,36n, Jn 20,19nn)

6. Všetkým apoštolom aj s Tomášom o osem dní (Jn 20,24nn)

7. Apoštolom na istom vrchu v Galiley (Mt 28,16n, Mk 16,14n)

8. Siedmym učeníkom pri Tiberiadskom jazere (Jn 21,1n)

9. Vyše 500 bratom naraz (1Kor 16,6)

10. Apoštolovi Jakubovi mladšiemu (1Kor 15,7)

11. Apoštolom v deň nanebovstúpenia pri Jeruzaleme v Betánii (Lk 24,50)

12. Pavlovi Pred Damaskom (1Kor 15,8) 

Tieto zjavenia ukazujú čo do sprievodných okolností času a miesta, osôb a spôsobu, veľkú rozmanitosť. Kristus sa zjavil svojim ráno, cez deň a večer, vidia ho vo voľnej prírode i v uzavretej miestnosti, na verejných cestách a pri jazere i na kopci. Pritom sa Zmŕtvychvstalý nezjavuje iba jednému, alebo druhému, ale aj mnohým naraz. Tu sú už nielen ženy, ale aj muži. Všetci vidia vzkrieseného v bezprostrednej blízkosti. A nielen že ho vidia, aj hovoria s ním, jedia s ním, môžu sa ho rukami dotýkať.

Hoci v týchto podaniach christofánií prevláda kerygmatické hľadisko, nemožno z toho usudzovať, že sa kázanie prvotnej cirkvi nezaujímalo o realitu zjavení. Avšak hlavný záujem sa sústreďoval na realitu samého Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Zjavil sa opäť živý svojim učeníkom a tak im dal neklamné svedectvo o svojej skutočnej prítomnosti. Apoštoli odovzdávali svoje svedectvo o jeho živej prítomnosti ďalšiemu okruhu ľudí. Pritom zdôrazňovali, že sú svedkami skutočnej veci, lebo im ju pripomínala skutočná prítomnosť Vzkrieseného Krista. Neuvádzajú preto žiadne vnútorné dôvody zmŕtvychvstania, neodvolávajú sa na svoje osobné zážitky. Nehlásajú čo iba verili, dúfali, alebo čo bolo v ich vnútri, ale svedčia, že okúsili nepochybný znak, overovací znak Kristovho Božského poslania, za historicky spoľahlivé považujú svedectvo toho, kto Zmŕtvychvstalého empiricky videl (por. Sk 10,40n). 

C/ Námietky proti faktu prázdneho hrobu: 

1. Staršia racionalistická kritika zastáva teóriu zdanlivej smrti. Máme neochvejné svedectvá o Ježišovej smrti, je to predovšetkým súhlasné svedectvo všetkých štyroch evanjelistov. Ježišovi nepriatelia a ni trochu nepochybovali o Ježišovej smrti. Jedinou ich starosťou bolo, aby jeho učeníci neukradli jeho telo z hrobu. Preto idú k Pilátovi s prosbou o stráž k hrobu a to za predpokladu, že Ježiš už zomrel (Mt 27,63). Neskoršie rozšírili klebetu, že učeníci ukradli z hrobu Ježišovo mŕtve telo (Mt 28,13). 

2. Vyskytla sa mienka, že mŕtve Ježišovo telo dala veľrada jednoducho odstrániť, alebo že ho odniesol Jozef Arimatejský na tajné miesto, keďže upadol do nemilosti veľrady a tým spôsobil nepríjemnosti sebe aj svojej rodine. - V tejto hypotéze zostáva veľa faktov bez vysvetlenia: Veľrada by bola tým vlastne podporila apoštolov v kázni o zmŕtvychvstaní. Ako si potom nevedela rady s apoštolmi, ktorí kázali o zmŕtvychvstaní, keď mohla objasniť tajomstvo prázdneho hrobu? 

3. Zo všetkých hypotéz je najviac naivná hypotéza o zemetrasení - dnes sa jej už nikto nepridržiava - mŕtve Ježišovo telo pohltila trhlina v zemi pri zemetrasení. - Ako to že v trhline zmizlo Ježišovo telo, ale plachty zostali. Ani sami židia sa na zemetrasenie neodvolávali - čo by iste urobili, keby to bola pravda. 

4. Hypotéza klamstva, ktorej začiatky stretáme u splašených strážnikov Ježišovho hrobu (Mt 28,12n). - Ani Jozef Arimatejský nemusel Ježišovo telo kradnúť, lebo Pilát vyhovel jeho prosbe a bez váhania mu telo vydal. Navyše apoštoli boli ešte stále vyľakaní - neboli by sa zmohli na krádež. 

Uzatvárame: Zmŕtvychvstanie Pána nie je len ústrednou pravdou kresťanstva, ale znamená tiež najistejší argument jeho Božského poslania. Známy výrok sv. Pavla: "Ak Kristus nevstal, márne je naše kázanie, márna je i naša viera" (1 Kor 15,14), vyjadruje základné presvedčenie celého kresťanstva. Výpoveď má nielen dogmatický zmysel, že naša spásna viera a nádej spočíva na Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale aj apologetickú hodnotu. Zázrak vzkriesenia je Božou pečaťou na overenie Ježišovho božského poslania. Sám Pán Ježiš rozhodne pripomínal a jasne vyzdvihol svedecký význam svojho zmŕtvychvstania (Mk 12,39n, Jn 2,19). Zmŕtvychvstanie je najväčší zázrak, ktorý vykonal Ježiš. Tým prejavil svoju moc nad životom a smrťou. "Mám moc dať ho a mám moc vziať si ho späť" (Jn 10,17). Pre nás všetkých je Ježišovo zmŕtvychvstanie najlepším dôkazom jeho Božstva, ale zároveň nádejou, že aj my raz vstaneme zmŕtvych - teda nádejou na večný život, ktorý je Božím darom.