Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“

 

 

Pri pohľade na zázrak premenenia Pána je dnešný človek náchylný rozmýšľať o tom, ako sa to mohlo stať, či je možné nejaké racionálne zdôvodnenie, či vysvetlenie tohoto zázraku. Užitočnejšie je však rozmýšľať o tom, aké boli dôsledky zázraku, ktorý urobil Ježiš pre Petrom, Jakubom a Jánom?  V budúcnosti to posilnilo ich vieru! Dôležitá a aktuálna myšlienka. Naše stretania sa k Kristom nech posilnia našu vieru v budúcnosti. Nečakajme iba okamžitý efekt.  Božie slovo je v nás zasiate ako semeno, ktoré klíči a rastie, ale tento vzrast dáva Boh. Robí to pomaly, aby sme azda nepodľahli pokušeniu, že je to naša zásluha, že je to zásluha toho-onoho kňaza a pod... Je to vec Božia za ktorú máme vedieť ďakovať. Nebojme sa vo svojich spomienkach vrátiť sa k veľkým udalostiam našej viery. Odkladáme si fotografie, videá - nie preto aby sme vedeli čo sme mali oblečené, a čo sme jedli na hostine, ale aby sme si vedeli oživiť Božie prísľuby, ktoré sme dostali...