Tretia pôstna nedeľa

Bratislava, 19. 03. 2017

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie: Ex 17,3-7

Biblický text:

Ale ľud, ktorý tam dychtil po vode, reptal proti Mojžišovi a vravel: „Načo si nás len vyviedol z Egypta?! Vari na to, aby si mňa, moje deti a môj dobytok umoril smädom?“ Tu Mojžiš volal k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom?! Len trošku a ukameňovali by ma!“ Pán odpovedal Mojžišovi: „Predstúp pred ľud, zober si niektorých starších z Izraela, do ruky si vezmi svoju palicu, ktorou si udieral Níl, a choď! Hľa, ja tam budem stáť pred tebou na skale, na Horebe! Udri potom na skalu, vytečie z nej voda a ľud bude môcť piť.“ A Mojžiš urobil tak pred staršími Izraela. Potom nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána, keď vraveli: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“

Komentár:

Kniha Edodus hovorí o mocných Božích skutkoch, predovšetkým o vyslobodení z Egypta. Pre židov je to tak dôležitá kniha, ako pre nás kresťanov Skutky apoštolov. 

K dnešnému úryvku dve poznámky:

• Vidíme, že napriek zázrakom, ktorých boli Izraeliti svedkami na svojej ceste z Egypta, často bola ich viera veľmi slabá. Nedostatok vody v pustej krajine je vážna vec. Ale ľud videl oveľa väčšie zázraky, ako vyvedenie vody zo skaly pri Masse a Meríbe. 
• Tento úryvok je vybratý kvôli motívu „vody“, resp. vody, ktorá dáva život z dvoch dôvodov – číta sa ev. o Samaritánke pri Jakubovej studni – tento rozhovor je o „vode života“ a potom v tomto období sa katechumeni pripravujú na krst, dnešná nedeľa je nedeľou krstnej katechézy. Teda téma krstu, ktorá súvisí s vodou života. 

2. čítanie Rim 5,1-2.5-8

Biblický text:

A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.

Komentár:

List Rimanom je hlavným dielom apoštola Pavla. Spolu s Listom Galaťanom prináša hlavnú tému pavlovského evanjelia – ospravedlnenie z viery. Keď človek verí, dosiahne od Boha spravodlivosť – teda obstojí pred Bohom. Tieto myšlienky netreba interpretovať v dvoch krajných vyjadreniach: na spásu stačí iba viera – čo bol klasický protestantský výklad, ale ani v druhom extréme – svojimi zásluhami (dobrými skutkami) získam spásu, čo si myslia mnohí katolíci (pomôcť, odpustiť – to je ešte dobre, niektorí – spásu si „vychodím“ do kostola... to je ešte horšie). Dobré skutky sú potrebné (Jakubov list) ale spásu získame naozaj keď veríme, že Boh nás miluje! Pavol prízvukuje, že Boh svoju lásku k nám dokazuje tak, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. Teda dôležité je veriť v milujúceho Boha. Toto je cesta k spáse. Keď vidím svojim duchovným zrakom milujúceho Boha, isto vidím aj svoje hriechy, svoju nehodnosť, budem s Jeho pomocou chcieť sa zbaviť hriechov a od Boha očakávať odpustenie.  

Evanjelium: Jn 4,5-42

Biblický text:

A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal  a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Komentár:

Jeden z veľkých rozhovorov, akých má Jánovo evanjelium niekoľko (Nikodém, slepý od narodenia...).  

Treba čítať buď celý tex Jn 4, 5-42 alebo po 26. verš. (téma voda – krst).  

Synoptici nepoznajú tento príbeh. Hlavná myšlienka: Sebazjavenie Ježiša, ako darcu pravého a nepominuteľného života.  

Samaritáni žijú dnes v Nabuluse (starovekej Samarii) na palestínskom území, pri svojom posvätnom mieste, ktorým je hora Garizim (881 m. nad morom). Ich dejiny začali v roku 722 pred n.l., keď Samáriu (hlavné mesto severného, izraelského kráľovstva) dobyli Asyrania. Podstatná časť obyvateľstva – predovšetkým elita – bola deportovaná a na jej miesto prišli rôzni prisťahovalci. Keď sa júdejci vrátili z babylonského zajatia, odmietli samaritánov uznať za Židov. Za Alexandra Macedónskeho prerástol konflikt medzi Židmi a samaritánmi do otvorenej nenávisti. Samaritáni uznávali z Biblie len 5 Mojžišových kníh. Najvýznamnejší sviatok Samaritánov je Pesach – slávia ho obetami na hore Garizim.  

Z Galileje do Júdska sa dalo ísť buď cez Samáriu, čo bola najkratšia cesta, alebo ju bolo treba odísť. Ježiš sa na tejto ceste stretá so ženou samaritánkou. Podáva jej katechézu o spáse, o vyvolení židovského národa i o tom, že spása je aj pre samaritánov – univerzalizmus spásy. Prostriedkom tejto katechézy je voda, preto sa toto evanjelium používa oddávna na poučenie o krste – zvlášť o krste dospelých.  

Svetové stretnutie biblistov v Honkongu, ktoré sa konalo v 90-tych rokoch minulého storočia, malo za tému práve stretnutie Ježiša so ženou samaritánkou. Tento text prináša veľa duchovných tém:

-          Ježiš je darca spásy ( v súvislosti s Rim)

-          Ježiš je prorok

-          Boh je Otec, úcta v Duchu a v pravde

-          Téma žatvy a robotníkov na žatve a pod.

 

 

Dnešný moderný človek si myslí, že je pôvodcom všetkého, preto ťažšie chápe spásu, ktorá je „darom“ od Boha.  

Spása býva niekedy chápaná len ako stav po smrti človeka. Je to však Boží dar, ktorý dostávame krstom už tu na tejto zemi a je aj na nás, čo s ňou urobíme.... 

Ježiš – prorok – nie ten, čo predpovedá budúcnosť, ale ten, kto autenticky podáva Božiu vôľu.  

Naše prežívanie viery: My sme tak workoholicky zameraní, že sa pýtame – čo môžem urobiť pre Boha, čo môžem urobiť pre ľudí okolo seba.... V prvom rade by sme si mali uvedomiť, čo nám Boh dáva. Ponúka nám spásu. Treba si uvedomiť veľkosť tohto daru a žiť primerane tomuto obdarovaniu.

Príhovor pápeža Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána na tému stretnutia Ježiša so Samaritánkou:

„Drahí bratia a sestry,

v túto tretiu pôstnu nedeľu nám liturgia tento rok poskytuje jeden z najkrajších a najhlbších biblických textov: Ježišov rozhovor so Samaritánkou (por. Jn 4,5 – 42). Svätý Augustín, o ktorom mávam práve terajšie stredajšie katechézy, bol fascinovaný touto rozpravou a urobil na ňu nezabudnuteľný komentár. Je nemožné v krátkom vysvetlení podať celé bohatstvo tohto evanjeliového textu: je potrebné ho čítať a meditovať osobne, stotožniť sa s touto ženou, ktorá v istý deň, podobne ako to robievala každý iný deň, šla nabrať vodu zo studne a stretla sa s Ježišom, ktorý sedel pri studni, „unavený z cesty“, počas obedňajšej horúčavy. „Daj sa mi napiť“, povedal jej, pričom ona ostala prekvapená, lebo nebolo zvykom, žeby nejaký žid sa obrátil na samaritánsku ženu, o to viac, keď ju nepoznal. Úžas ženy sa však ešte umocnil, keď Ježiš začal hovoriť o „živej vode“, ktorá je schopná uhasiť smäd a stať sa v jej živote „prameňom vody prúdiacej do večného života“, pričom jej dal poznať, že vie o jej osobnom živote, zjavil jej tiež, že prišla hodina, keď je potrebné uctievať jediného pravého Boha, a nakoniec sa jej zdôveril s tým, že je Mesiáš, čo bolo veľkou zriedkavosťou. 

Všetko toto sa odohralo počnúc reálnou skúsenosťou a pocitom smädu. Téma smädu sa v skutku prelína celým Jánovým evanjeliom. Od stretnutia so Samaritánkou, k veľkému proroctvu počas sviatkov Stánkov (Jn 7,37 – 38), až po kríž, keď Ježiš, prv než zomrel, vyslovil slová aby naplnil Písma: „Žíznim“ (Jn 19,28). Ježišov smäd je bránou, ktorá vedie k tajomstvu Boha, ktorý sa stal smädným, aby mohol uhasiť náš smäd, podobne ako sa stal chudobným preto, aby nás mohol zahrnúť svojim bohatstvom (por. 2 Kor 8,9). Áno, Boh žízni po našej viere a našej láske. Ako dobrý a milosrdný otec túži pre nás všetko pomyselné dobro a týmto dobrom je On sám. Samaritánka naopak predstavuje existenčnú neuspokojenosť toho, kto nenašiel to, čo hľadá: mala „päť manželov“ a teraz žije s ďalším mužom, jej chodenie po vodu predstavuje život opakovaných rezignácií. Všetko sa však pre ňu zmenilo v tento deň, vďaka rozhovoru s pánom Ježišom, ktorý sa jej vnútorne dotkol tak hlboko, že zanechala nádobu s vodou a utekala oznámiť ľudom mesta, kde bývala: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?” (Jn 4,28 – 29). 

Drahí bratia a sestry, otvorme aj my svoje srdcia, aby sme s dôverou počuli Božie slovo a tak mohli, podobne ako Samaritánka, stretnúť Ježiša, ktorý nám zjavuje svoju lásku keď vraví: Mesiáš, tvoj Spasiteľ „to som ja, čo sa rozprávam s tebou" (Jn 4,26).  

Podľa:

http://storico.radiovaticana.org/slo/storico/2008-02/188781_prihovor_benedikta_xvi._pred_nedelnou_modlitbou_anjel_pana.html