Tretia pôstna nedeľa

Bratislava, 04. 03. 2018

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

 

1. čítanie Ex 20,1-17 

Biblický text:

Potom Boh hovoril všetky tieto slová:  "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.  Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!  Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!  Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia,  milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.  Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.  Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!  Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela,  siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach!  Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.  Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho! -  

Komentár: 

Dekalóg: Základnými nosnými piliermi sinajskej zmluvy bolo "desať slov" (‘a¬eret haddebarîm  [Ex 34,28; Dt 4,13]). Jestvujú ich dve recenzie v Ex 20,2-17 a Dt 5,6-21), ktoré hoci sú podstatne jednotné, predsa im nechýbajú rozdiely, ktoré sú predmetom záujmu.

Prvoradé diferencie medzi týmito dvomi redakciami sú v otázkach soboty a túžby po žene druhého. Ex prikazuje sobotu z toho dôvodu, že aj Boh zasvätil sobotu po stvorení sveta za šesť dní. Dt naopak, sobotu odôvodňuje sociálnymi a humanitárnymi postojmi zvlášť voči otrokom a cudzincom v krajine. Ex kladie ženu do roviny majetku muža, Dt píše o nej zvlášť, čo je znakom, že zmýšľa o nej vyššie.

Z literárneho hľadiska Dt ponúka vyvinutejší a presnejší text a exegéti ho považujú za neskorší ako Mojžiš. Ale aj text Ex vykazuje postmojžišské prepracovania. Pravdepodobne Mojžišov originálny text pozostával z desiatich suchých lapidárnych slov zhruba takých ako ich prináša kresťanská verzia Dekalógu. Vyžaduje si to jednak preceptívny charakter Dekalógu a jednak aj mnemotechnické požiadavky.

Všeobecne sa uznáva, že Dekalóg má byť rozdelený na dve sekcie. Tradícia siahajúca až k sv. Augustínovi zhodne delí Dekalóg na prvé tri prikázania, ktoré sa týkajú vzťahu človeka k Bohu a ďalších sedem sa vzťahuje na blížneho. Pre tento cieľ zákaz robiť si podoby Boha v prvom prikázaní je považovaný za jednoduchý dodatok k tomuto prikázaniu. Okrem toho túžbu po majetku druhého a po žene druhého považuje za dve odlišné prikázania.

Jestvuje ešte iná tradícia, pochádzajúca od Filóna z Alexandrie a prijali ju rôzni grécki Otcovia, grécki katolíci a mnohí protestanti a táto tradícia predpokladá dve skupiny prikázaní po päť: pre tento cieľ delí prvý príkaz na dve časti (viera v jedného Boha a odmietnutie jeho obrazov) a v druhej skupine zas spája do jedného príkazu posledné dve prikázania, ktoré sa týkajú túžby; nakoniec do prvej skupiny vsúva príkaz o rodičoch.

Obsah Dekalógu: nachádzajú sa v ňom pozitívne aj negatívne formulácie; negatívne predpisy formálne zdôrazňujú pozitívne formulované predpisy. Prikázania majú teologický aj praktický rozmer. Viac tu vystupuje do popredia ich teologický charakter. Dekalóg zaväzoval každého člena vyvoleného národa nikoho nevynímajúc. Pre svoju veľkú blízkosť k prirodzenému zákonu sa Dekalóg stal viac-menej zaväzujúcim všetky národy všetkých čias. Pán Ježiš ich vlastne zdôraznil a urobil v nich niektoré upresnenia (porov. Mt 5).

1. PRIKÁZANIE (nebudeš mať iných bohov okrem mňa ). Hebrejský text má doslova: "nebudú u teba iní bohovia pred mojou tvárou (= predomnou) [LXX má «okrem mňa»]. Uznávanie Boha YHWH ako jedného Boha všetkých Izraelitov bola požiadavka, ktorá mala u nich svoju históriu. Boh sa v tejto požiadavke odvolával vždy na udalosť vyvolenia Izraela a na to, že iba on vyviedol svoj ľud z Egypta. Tento prvok je neskôr veľmi rozvinutý u prorokov. Zákaz zhotovovania obrazov mal v tom čase veľmi praktický dôvod. Totiž pri vzdávaní kultu sa prakticky vždy stotožňoval obraz s osobou. Teda obraz sa stával priamym objektom kultu. Na mnohých miestach sa tento zákaz spomína: Ex 20,3-5; 20,23; 34,17; Lv 26,1; Dt 4,15-19.23.25-26; porov. 5,6-9; 27,15.

Náboženstvo patriarchov malo kult bez obrazov. Abrahám nemal nijakú podobu Boha; Jakub tiež považoval vlastnenie obrazov bohov za deviáciu (porov. Gn 35,1-4). Zo všetkých textov na túto tému zákazu obrazov vychádza, že Izraelitom boli zakázané všetky typy obrazov: socha, podoba, maľba, liaty kov, obraz, ozdobená skala. Takto bola zdôraznená jedinečnosť Boha. Z tohto dôvodu vlastne náboženské ornamentálne umenie nemalo nikdy nijaký úspech v Izraeli. Tento zákaz zhotovovania obrazov sa totiž vžil hlboko do židovskej mentality. Ďalším dôvodom na to bola povestná rodinná solidarita. Starí Hebreji totiž verili veľmi živo, že Boh je milosrdný a prejavuje milosrdenstvo až do tisíceho pokolenia, a svoje tresty až do štvrtého pokolenia (Tieto čísla berieme skôr obrazne).

Tento Boží príkaz predstavuje veľkú originalitu v náboženskom prostredí Orientu. Boží zákaz sa tak hlboko vžil do myslí Izraelitov, že postupom času naozaj nadobudli presvedčenie, že nijaká podoba alebo obraz nemôže vystihnúť Boha YHWH. Preto nástupom kresťanstva bolo kresťanské svedomie zrelé a práve z tohto dôvodu sa v Cirkvi začali ujímať isté obrazy ako symboly Ježiša Krista, večného Otca a Ducha Svätého s cieľom pozdvihnúť myseľ veriacich. Spomínaný zákaz bol z Dekalógu vynechaný (v katechizmovom texte), ale takto Dekalóg nebol zmenený, ani porušený, ba naopak, prejavila sa tu zdravá pedagógia.

Okrem tohto vynechania katolícka Cirkev zachovala prvý príkaz integrálny a zdôrazňuje sa v ňom láska k Bohu (Ex 20,6; Dt 5,10). Aj Pán Ježiš ju zdôrazňuje a charakterizuje ako najdôležitejšiu v Zákone (Dt 6,4-5 * porov. Mt 22,34-40).

2. PRIKÁZANIE (Nevezmeš meno Božie nadarmo ). V antických orientálnych kultúrach meno bolo chápané nielen ako jednoduchý apelatív, ale aj ako konštitutívny prvok personality bytia. Aj v prípade ktoréhokoľvek božstva ak by sa niektorý človek bol dozvedel jeho meno, znamenalo by to mať takú istú moc ako to božstvo. Preto božstvá v antickom Oriente odmietali zjaviť svoje meno.

YHWH naopak, zjavil svoje meno Izraelitom! Ale Boh v tomto príkaze zakazuje ľuďom spomínať alebo brať Jeho meno na prísahy, mágiu, zaprisahávanie a na akýkoľvek nepatričný cieľ. Zvlášť tu však ide o prísahy. Na Blízkom Východe sa prísahy používali často ako napr. pre rozriešenie pochybných otázok (Ex 22,10-12). Neskôr v snahe vyhnúť sa pokušeniam prisahať na Božie meno (Lv 19,12) Izraeliti začali prisahať na stvorenia. Ale Ježiš v horskej reči kritizoval aj tento zvyk a odôvodňoval ho tým, že Boh je stvoriteľom aj všetkých vecí a preto mu nie je ľahostajné nič vo svete a on je Pánom všetkého.

Cirkev katolícke pod druhým Božím prikázaním zdôrazňuje zákaz zlorečenia, preklínania, prísahy, falošnej prísahy a prázdnych sľubov atď.

3. PRIKÁZANIE (Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil ). Pre Hebrejov bola sobota sviatočným dňom, ktorý niesol so sebou prerušenie všetkých prác, špeciálnu obetu dvoch baránkov. Takto Izrael priznával, že Boh má plnú moc nad človekom a nad jeho časom a jeho používaním. Motív tohto príkazu je rôzne formulovaný:

- Ex 20,11: odpočinok Boha YHWH v siedmy deň po šiestich dňoch stvorenia;

- Dt 5,14 (porov. Ex 23,12): sociálna a humánna starosť o to, aby si sluhovia, cudzinci a zvieratá odpočinuli. Tento sociálny predpis však nevylučuje náboženský charakter prikázania, ale ho predpokladá, pretože je jeho základom. Kňazský kódex uvádza trest smrti na tých, ktorí porušujú sobotu ako znak večnej zmluvy národa s Bohom YHWH (Ex 31,12-17).

Zdá sa, že Pán Ježiš vystúpil proti zabsolutizovanej predstave o sobote vo svojich časoch a prisúdil jej morálny charakter vzhľadom na službu a pomoc človeku (Mk 2,27). Z tohto dôvodu a vzhľadom na takúto Kristom priznanú hodnotu Cirkev nahradila sobotu nedeľou kvôli pamiatke na Ježišovo zmŕtvychvstanie a na nedeľu preniesla mojžišskú legislatívu o náboženskom a sociálnom obsahu soboty.

4. PRIKÁZANIE (Cti svojho otca a svoju matku ). V primitívnych sociálnych usporiadaniach s patriarchálnym poriadkom mal tento príkaz prvoradý význam. Vyskytoval sa prakticky vo všetkých legislatívach a zaisťoval tak pokračovanie a hladké odovzdávanie tradícií, kultúry, výchovy a jednoty rodiny alebo klanu. Takto bola zaistená prosperita a poriadok v klane. Príkaz sľubuje dlhý život - to bolo pre orientálca jedno z najväčších dobier - a naopak, kto udrie alebo zlorečí svojmu otcovi alebo matke, musí zomrieť (Ex 21,15.17). Pozoruhodné je to, že biblický autor položil tento príkaz na prvé miesto medzi príkazmi týkajúcimi sa medziľudských vzťahov; tiež to, že v prostredí prinajmenšom nepriaznivom voči žene je rovnosť v tomto smere - ako ju vyjadruje tento príkaz - je naozaj hodná povšimnutia.

Príkaz úcty voči rodičom má v SZ aj motív: "... aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán tvoj Boh" (Ex 20,12). Treba zobrať na zreteľ to, že Židia v tých časoch nemali jasné vedomosti o záhrobnom živote a motív bol biblickým autorom umiestňovaný do tunajšieho života. Preto Cirkev vo svojich formulároch vynecháva túto časť, pretože vie o eschatologickej zasvätenej perspektíve.

5. PRIKÁZANIE (Nezabiješ ). Príkaz rešpektovať život blížneho je v SP veľmi vážny. Už v Gn je zdôraznená jeho hodnota a tvrdá sankcia vyžadovaná od toho, kto prelej krv človeka; dokonca aj zvieratá Boh bude brať na zodpovednosť (porov. Gn 4,10; 9,5). Hebrejské zákony tvrdo požadovali smrť dobrovoľného vraha a odmieta mu akúkoľvek milosť. Rovnako je to vo všetkých kódexoch starého Orientu. Hebrejský výraz «ty nesmieš zavraždiť», čiže «nikomu nesmieš nespravodlivo vziať život» dáva predpoklad, že ide len o zákaz vraždy v úzkom slova zmysle; nie sú tu zakázané vojny ani sentencie smrti vyhlásené tribunálom. Nepriamo je tu zahrnutá aj sebevražda.

Ježiš Kristus vo svojej horskej reči zdokonalil toto prikázanie nielen vo veci vonkajšieho deliktu, ale aj vo veci zlej myšlienky voči blížnemu či už sa táto prejaví navonok, alebo ostane ukrytá (Mt 5,21nn).

6. PRIKÁZANIE (Nezosmilníš ). Aj tento príkaz má za cieľ poriadok v sociálnych vzťahoch, tentoraz pokiaľ ide o usporiadanosť rodiny, práv manžela na manželku a o legitimitu detí. Podľa dobovej oficiálnej interpretácie Židov sa tento príkaz týkal iba vonkajšieho činu a vzťahoval sa viac na manželku ako na manžela. Mojžišský zákon prikazoval ukameňovať iba nevernú ženu, a nie neverného manžela, iba ak by cudzoložil s vydatou ženou, vtedy museli byť obaja ukameňovaní (Lv 20,10; Dt 22,22).

Orientálne legislatívne kódexy mimoriadne prísne trestajú tieto hriechy:

- Chammurabiho kódex nariaďuje, aby vinná žena bola priviazaná ku svojmu komplicovi a aby obaja boli hodení do Eufratu; ak sa však jedná o vydatú ženu, ktorá ešte žije v otcovskom dome, iba komplic musí umrieť;

- chetitský kódex odsudzuje na smrť muža, ktorý znásilnil vydatú ženu; obaja musia umrieť, ak sa zločin stal v dome; ak manžel ženy zabil oboch vinníkov, prichytených pri čine, tento bol oslobodený od viny;

- rovnaké dispozície majú asýrske zákony.

Avšak na rozdiel od biblickej legislatívy, ktorá odsudzuje oboch vinníkov na smrť, tak Chammurabiho kódex ako aj chetitské zákony dávajú možnosť odpustenia zo strany poškodeného manžela a ak kráľ potvrdí rozhodnutie manžela, tak aj komplic dostane slobodu. Tento rozdiel postojov sa môže tak vysvetliť, že cudzoložstvo bolo v antických legislatívach chápané iba ako delikt proti manželovi alebo proti nemu a spoločnosti; avšak v Biblii je to podstatne hriech proti Bohu.

Ježiš v horskej reči prehĺbil morálny zmysel tohto prikázania a odsúdil aj zmyselnú túžbu manželky blížneho.

Posledné prehĺbenie tejto témy priniesol sv. Pavol, ktorý rozvinul teológiu tela ako Božieho chrámu a to sa má zachovať čisté a sväté pod trestom znesvätenia (1Kor 6,1-20). Šiesty Boží príkaz zakazuje teda nielen manželskú neveru, ale každý skutok, ktorý uráža čistotu, vyžadovanú Bohom od každého človeka podľa jemu vlastného stavu.

7. PRIKÁZANIE (Nepokradneš ). Hmotné dobrá druhého musia byť chránené a rešpektované, pretože predstavujú plody práce človeka a v dôsledku toho predstavujú akési predĺženie jeho personality a tiež nevyhnutnosť pre živobytie jednotlivca a jeho rodiny. Krádeže zakazujú aj iné orientálne zákonodárstva a napr. egyptská Kniha mŕtvych obsahuje formulu slávnostného vyhlásenia mŕtveho, že sa nezmocnil nijakých dobier, ktoré by patrili blížnemu. Aj z toho sa teda môže dedukovať, že rešpektovanie práva na vlastníctvo je základným predpisom všetkých antických orientálnych legislatív. Predsa však vidíme, že v biblickej legislatíve (Ex 21,16; 21,37-22,3; Lv 19,11-13) sú tresty voči previnilcom v tomto smere humánnejšie ako v mimobiblických trestných kódexoch, kde napr. v Chammurabiho zákonníku sa zlodejovi rezervuje trest smrti.

8. PRIKÁZANIE (Nevyslovíš krivé svedectvo ). Vo vlastnom zmysle sa tento príkaz týka iba svedkov predvolaných na súd. Ich pravdovravnosť pri súdoch bola nevyhnutná a falošní svedkovia boli veľmi prísne trestaní a to aj v mimobiblických zbierkach zákonov. K tomuto pristupuje v biblických textoch ešte teologický motív pravdovravnosti (porov. Lv 19,11; Prísl 6,17; Oz 4,2), k čomu sa pripája napr. sv. Pavol Ef 4,25: "Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi". Tu sa Pavol dostáva nad SZ-učenie svojou motiváciou, ktorá je najvyššia možná, pretože sa zakladá na fakte, že kresťania sú údmi tajomného tela Kristovho.

9. a 10. PRIKÁZANIE (Nepožiadaš manželku blížneho, ani nič, čo je jeho ). Tieto dve posledné prikázania predstavujú významný pokrok, pretože sa už nevzťahujú na vonkajšie fakty, ale na vnútorné túžby a myšlienky. Ten, kto prestúpi tieto príkazy, už nemusí predstúpiť pred ľudského sudcu, ale je postavený pred súd svojho svedomia a pred súd Boha, ktorý najlepšie pozná ľudské vnútro. V texte Ex žena je pričlenená k "domu" blížneho. Pritom pod týmto výrazom treba rozumieť nielen dom, ale všetky dobrá, čiže rodinu a jej dobrá. Dt naopak, prejavuje väčší rešpekt pre ženu, pretože ju spomína oddelene od príkazu o "dome". Pritom autori hovoria o tom, že túžba po žene blížneho bola zakázaná ratione iustitiae, ale nie ratione castitatis, pretože žena bola vo všeobecnosti podľa semitskej mentality považovaná za exkluzívny majetok manžela rovnako ako služobníctvo.

Až Evanjeliové posolstvo rehabilitovalo ženu a zakázalo akúkoľvek nečistú vnútornú túžbu voči nej.

Celý Dekalóg treba považovať za jasný prejav Božieho zjavenia. Na potvrdenie tohto biblický autor hovorí o "Božom prste", ktorý napísal Desatoro (Ex 31,18). Ide o veľmi výstižný antropomorfizmus, ktorý je pravdepodobne inšpirovaný egyptskou literatúrou. Tam sa totiž tieto (alebo aj: "Božie písmo" - Ex 32,16) výrazy vyskytujú. Totiž v Egypte sa ľudská schopnosť písať pripisovala božstvu.

Teda: Dekalóg bol zostavený vďaka Božiemu zjaveniu a nemá v nijakej zbierke zákonov páru okrem kresťanstva, ktoré jediné sa môže s ním porovnávať. Preto Desatoro je Magna charta  sociálneho poriadku vo všetkých ľudských spoločenstvách a spoločnostiach. 

2. čítanie 1 Kor 1,22-25 

Biblický text:

Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť  my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo,  ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť.  Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.  

Komentár: 

Chybou Židov ako aj Grékov (rozumieť treba v náboženskom význame) bolo, že posudzovali Boha podľa svojich očakávaní: Gréci ho hľadali v ľudskej múdrosti a Židia zasa v znameniach. Boh toto všetko prevyšuje, inak by nebol skutočným Bohom. Pavol ohlasuje Ježiša Krista – ukrižovaného. Jeho moc sa prejavila v krajnej slabosti. Touto „slabosťou“ premohol smrť a zaslúžil pre nás odpustenie hriechov. 

Evanjelium Jn 2,13-25 

Biblický text:

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema.  V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.  Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly  a predavačom holubov povedal: "Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!"  Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: "Strávi ma horlivosť za tvoj dom."  Židia sa ho opýtali: "Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?"  Ježiš im odpovedal: "Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím."   Židia povedali: "Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?"  Ale on hovoril o chráme svojho tela.  Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.  Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil.  Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého  a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.  

Komentár: 

• Aby sme tento text lepšie pochopili je potrebné si uvedomiť rozdiel medzi synoptikmi a Jánovým evanjeliom. Synoptické evanjeliá hovoria viac „čo Ježiš robil“ – v tomto zmysle by sme sa zameriavali na vyčistenie chrámu ako na udalosť. Jánovo evanjelium hovorí viac „kto bol Ježiš“ teda budeme sa pýtať, čo táto udalosť znamená, čo symbolizuje.
• Ježiš zjavuje seba samého, ctí si SZ chrám, ale hovorí o novom chráme svojho tela.
• Ruch, ktorý bol v Jeruzalemskom chráme, bol charakteristický pre obdobie pred sviatkami. Židia nakupovali obetné zvieratá, aby ich nemuseli dlhú cestu viesť so sebou a menili si peniaze – mince s obrazom cisára sa nesmeli používať na obetné dary ani na nákup obetných zvierat.
• „Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím“ – Ježišov prorocký výrok. Gr. jazyk používa na vyjadrenie slov „zboriť“ a „postaviť“ slová, ktoré sa dajú aplikovať aj na budovu ale aj na ľudské telo. Preto v gréčtine je tento výrok zrozumiteľnejší.
• Ježišovi poslucháči rozumeli jeho výrok v zmysle kamenného chrámu, kým on hovoril o chráme svojho tela  - hovoril o zmŕtvychvstaní. Netreba tu hľadať ešte Pavlovskú teológiu cirkvi ako Kristovho tajomného tela.
• V nasledujúcich kapitolách evanjelia sv. Jána, kde nachádzame dlhé rozhovory – so Samaritánkou, s Nikodémom nám ukazujú ako pomaly a ťažko ľudia chápali Ježišovu totožnosť. Ježiš bol pre Nikodéma „učiteľ“ pre samaritánku „Žid“ a „prorok“.
  
  
  
  Záver: Pôstna doba je aj na to, aby sme „očistili“ svoj vzťah k Bohu. Nepýtajme sa ani tak sami seba, čo mne na mojom postoji k Bohu najviac vadí (chcel by som sa viac modliť, viac precítiť modlitbu, viac...), ale vo svetle Božieho slova skúmajme čo asi Boh na mne nerád vidí...