Tretia veľkonočná nedeľa

Bratislava, 30. 04. 2017

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie: Sk 2,14.22b-28

 Biblický text: Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: "Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci Veď Dávid o ňom hovorí: "Pána mám vždy pred očami, lebo je po mojej pravici, aby som sa nezakolísal. Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou." 

Komentár: Prvé čítanie predstavuje časť Petrovej reči na Turíčnu nedeľu. Bezprostredne po prijatí Ducha Svätého Peter a ostatní jedenásti apoštoli predstúpili pred zhromaždených židov a autor Skutkov prináša prvú turíčnu reč, ktorú predniesol apoštol Peter. Možno tu vidieť uplatňovanie Petrovho primátu. Petrova reč je vlastne pekne rozvinutá katechéza, cieľom ktorej je podať vysvetlenie veľkonočných udalostí a poukázať na starozákonné texty z prorokov a žalmov, ktoré hovoria o Mesiášovi. Pomocou prvého citátu z proroka Joela (3,1-5) poukazuje na predpoveď vyliatia Ducha Svätého, čoho sú všetci svedkami. Potom – to je náš dnešný text – pomocou myšlienky zo Ž 16,8-11 Peter dokazuje biblickú predpoveď Ježišovho vzkriesenia. V ďalšej časti reči Peter argumentuje iným textom Písma (Ž 110,1) o Ježišovom nanebovstúpení a potom už nastupuje syntéza, v ktorej Peter tvrdí, že Ježiš je aj Pánom (rozumej: Bohom) aj Mesiášom (porov. Sk 2,36). Potom už nasledovala reakcia prítomných, ktorí sa pýtajú: Čo máme robiť, bratia? (2,37). Peter v odpovedi hovorí o pokání, o krste a o dare Ducha Svätého (2,38).

Obdivuhodná je v tejto Petrovej reči jeho schopnosť argumentovať z Písma a z neho čerpať istotu nielen pokiaľ ide o vysvetlenie udalostí, ktorých sú svedkami, ale aj pokiaľ ide o praktické dôsledky v tom, čo treba robiť. Vskutku, na otázku prítomných, ktorým bolesť prenikla srdce (2,37) Peter s istotou odpovedá, aby robili pokánie a nech sa dajú pokrstiť v mene Ježiša Krista, pričom dostanú odpustenie hriechov a dar Ducha Svätého (porov. 2,37-38).

Túto Petrovu schopnosť čerpať z Písma si dnes môžeme všímať aj vzhľadom na evanjeliový úryvok o emauzských učeníkoch, ktorých Pán Ježiš podobným spôsobom vedie cez poznávanie Písma až k vrcholu poznávania jeho samého, keď ho spoznali pri lámaní chleba (porov. Lk 24,35). Vyžaduje si to však veľkú otvorenosť srdca i mysle. Ak to však dokážeme, prinesie nám to podobné spočinutie v pravde a radosť zo stretnutia so živým Ježišom Kristom v Duchu Svätom, podobne ako účastníci turíčnych udalostí v Jeruzaleme, ktorí uverili a prijali krst a Ducha Svätého.

2. čítanie: 1Pt 1,17-21

Biblický text: A keď ako Otca vzývate toho, ktorý súdi bez nadŕžania osobám, každého podľa jeho skutkov, žite v bázni v čase svojho pobytu na zemi. Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu; aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha. 

Komentár: Prečítaný úryvok pochádza z úvodnej témy, ktorú apoštol Peter rozvíja hneď po úvodnom pozdrave a vzdávaní vďaky. Je to téma povolania kresťanov k svätosti. V čom spočíva táto svätosť, ku ktorej sú kresťania povolaní? Dá sa to vidieť z predchádzajúceho kontextu:

V 13. verši autor hovorí: prepášte si bedrá mysle... Použil tu pekný obraz z veľkonočnej večere, keď Izraeliti mali konzumovať veľkonočného baránka a prepásaním bedier mali byť pripravení vyraziť na cestu. Ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní (1,15). Adresáti tohto listu už sú uvedení do spoločenstva so svätým Bohom, a teda smú ho nazývať Otcom. To ich má však viesť k životu v bázni voči Bohu. Jej dôvodom má byť fakt, že za nich položil svoj život Ježiš Kristus, Boží Baránok. Zmienka o krvi okamžite pripomenula prvým kresťanom život, ktorý vo svojej nevinnosti a bezúhonnosti za nich položil Ježiš Kristus.

V posledných dvoch veršoch tohto čítania je pravdepodobne uvedený text nejakého starobylého vyznania viery alebo hymnu, hovoriaceho o viere, nádeji a láske.

Teda svätý je ten, kto má prepásané „bedrá mysle“, čiže kto stále premýšľa o Božích činoch v prospech človeka a kto je vďačný za vykúpenie. Postoj Božej bázne je najkrajším postojom, ktorý sa premieta do existenciálneho výrazu viery, nádeje a lásky. 

Evanjelium: Lk 24,13-35

 Biblický text: V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: "O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: "Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" On im povedal: "A čo?" Oni mu vraveli: "No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli." On im povedal: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: "Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: "Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: "Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. 

Komentár: Evanjeliová udalosť o emauzských učeníkoch patrí k literárne najkrajším textom Písma. Teologicky je to veľmi bohatý a psychologicky veľmi hlboký text, ktorý aj nám môže veľa povedať pre náš duchovný život. Svätý Otec Ján Pavol II. použil tento text ako východiskový pre svoj Apoštolský list pre Rok Eucharistie, keď mu dal názov, ktorý pochádza z dnešného evanjelia: Mane nobiscum Domine (Pane, zostaň s nami! /porov. Lk 24,29/).

Lukáš nič nehovorí o dôvodoch odchodu učeníkov z Jeruzalema do Emauz. Uvádza však vzdialenosť, aby nám naznačil dĺžku a azda aj intenzitu rozhovoru, ktorý mohli učeníci rozvinúť počas 2-3 hodín peši. Predmetom ich rozhovoru (v. 14) boli udalosti posledných dní, ktoré ich urobili neistými. Učeníci prežívajú krízu, sú „zronení“ (v. 17). Zachránilo ich však to, že sa neuzavreli do seba, ale sa zhovárali a boli vzájomne otvorení. Do tejto ich otvorenosti mohol vstúpiť Ježiš. Ich otvorenosť bola tým priestorom, ktorý mu obaja učeníci vytvorili, takže Ježiš mohol bez ťažkostí začať vysvetľovať Písma. Emauzským učeníkom slúži na česť, že Ježiša v závere cesty pozvali k sebe, aby tak „otváranie Písem“ mohlo dôjsť až k plnosti.

Všimnime si celý proces „otvárania Písem“: Bol to naozaj proces, a nie hocijaký! Keď Ježiš videl ich otvorenosť, začal im od začiatku „počnúc od Mojžiša a Prorokov“ (v. 27) vykladať všetko, čo sa naňho „v celom Písme“ vzťahovalo. Výraz „Mojžiš a Proroci“ znamená celú Tóru, čiže Zákon, a všetky historické aj prorocké knihy Starého zákona. Múdroslovné knihy síce nie sú výslovne spomenuté, ale spomína sa „celé Písmo“ (v. 27). Ježiš teda používa argumenty z celého Písma (zo žalmov bude argumentovať Peter vo svojej turíčnej kázni /porov. 1. čítanie/). Tak sa dostávajú k slovu všetky 3 časti vtedajšej Biblie, z ktorých vystupujú argumenty o Kristovom utrpení a zmŕtvychvstaní. Na ceste otvárania Písem – ako to oni sami neskôr konštatujú – emauzským učeníkom začínajú „horieť srdcia“ (v. 32). Táto kategória sa spomína aj v Ž 39,4: Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň. To nie je len jednoduché prebudenie sa z letargie, ani nie je jednoduché pripomenutie si predtým azda povrchne čítaných obsahov, ale ide o stretnutie, o aktualizáciu, čiže o sprítomnenie Božieho zjavenia... o znovuprežívanie toho, čo inšpirovaní autori prežili a zapísali v textoch Starého zákona. A to všetko je ešte umocnené tým, že sa naplnili starozákonné predpovede. Učeníci sa teda stretli so živým Ježišom Kristom. Ich stretnutie malo ako svoje prirodzené pokračovanie v tom, že ho učeníci pozvali k sebe. Toto pozvanie je dôsledkom ich horiaceho srdca.

Keď potom Ježiš pred ich očami lámal chlieb, vtedy sa im celkom otvorili oči. Môžeme si živo predstaviť, aké bolo ich prekvapenie, keď v tom Neznámom pocestnom exegétovi spoznali samotného Ježiša. Autori sú pri vysvetľovaní tohto lámania chleba veľmi opatrní, keď sa majú vysloviť, či išlo o Eucharistiu. V každom prípade sa však Lukáš vyjadruje takými výrazmi, ktoré pripomínajú Eucharistiu. Určite chcel upozorniť na teologický fakt, že cez Slovo sa ide k sviatosti: pri čítaní Písma možno zažiť radosť z osobného stretnutia s Ježišom a plne ho možno spoznať pri spoločnom dobrorečení, lámaní a rozdávaní chleba, čiže v Eucharistii.

Sviatosť Oltárna teda predstavuje vrchol poznania Ježiša Krista. Je to akoby sústredené Slovo, ktoré nie je len súhrnom obsahov a informácií o tom, čo Ježiš hlásal a robil; ale je to osobný Ježiš Kristus, ktorý sa nám dáva živý a ktorý nás chce priviesť na vrchol poznania jeho samého. Ježiš znovu postavil zmysel života emauzským učeníkom a oni sa presvedčili, že to tušenie, s ktorým sa dali kedysi do spoločenstva s ním (...a my sme dúfali, že on vykúpi Izrael /v. 21/), že to bolo správne, ba Ježiš ešte prevýšil všetky ich očakávania. A ešte v tú noc vstali a ponáhľali sa vydať svedectvo ostatným učeníkom, ktorí boli v Jeruzaleme. Tak sa prijaté a prežité Božie slovo premieňa v čin: emauzskí učeníci myslia aj na druhých a vydávajú im svedectvo.

 

Záver:

Všetky čítania na 3. veľkonočnú nedeľu nám poukazujú na teoretický i praktický význam Svätého písma v našom živote. Zástupy prijali Pánovo slovo, ktoré hlásal Peter a obrátilo sa tritisíc ľudí. Oni spoznali v Petrovom slove Božie slovo, ktoré sa ich dotklo. Spoznali v tomto slove pravdu o sebe a dali sa na dôsledné pokánie, ktoré ich vnútorne oslobodilo.

Druhé čítanie nám pripomenulo naše povolanie k svätosti, ktorá spočíva v bázni pred Bohom a v živom vedomí toho, čo pre nás urobil Ježiš, keď položil svoj život za našu spásu. Premietnutie tohto daru do našej existencie nás má viesť k svätosti.

Dnešné evanjelium nám teologicky veľmi výstižne ukazuje cestu, ktorou máme ísť v dnešnej dobe, ak chceme prekonať postmoderné ochabnutie. Je to cesta spoznávania Písma, na ktorej nás sprevádza Ježiš a on sám nám ho vysvetľuje. Veľmi potrebujeme toto horiace srdce, ktoré nám predstavujú emauzskí učeníci!

Nech nám obraz emauzských učeníkov pomáha pochopiť naše povolanie kráčať vo svetle slova a posilňovať sa chlebom života s vedomím Ježišovho prísľubu: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (porov. Mt 28,20, Mane nob. Dom. 2). Spracované podľa www.kbd.sk