Nemôže byť za všetko zodpovedný len minister, ale každý z nás by mal priložiť ruku k dielu

12. 12. 2022

Kto je Daniela Čorbová? Ako sa zvykneš predstavovať?  

Ja zvyknem hovoriť, že nie som učiteľ, ale právnik. Mám za sebou právnické vzdelanie, ale vo svojej profesijnej kariére som pôsobila v rôznych sektoroch, vo verejnom, súkromnom, aj neziskovom. Pracovala som pre Európsky parlament, pre Košický samosprávny kraj, aj v advokácii. A tam som sa naučila dve zásadné veci, ktoré ma priviedli k mojej súčasnej pracovnej pozícii. Prvou je, že je veľmi dôležité, aby sme spolupracovali. A tou druhou, že všetko začína aj končí pri vzdelávaní.

Takže momentálne pôsobím v neziskovom sektore a venujem sa podpore nových efektívnych foriem spolupráce medzi aktérmi vo vzdelávaní.

V akých rôznych iniciatívach momentálne pôsobíš?

Asi najaktívnejšia som v Stálej konferencii aktérov vo vzdelávaní. Je to široká diskusná platforma bez právnej subjektivity. Na spoluprácu sme oslovili stovky aktérov od jaslí po vedu a vo všetkých regiónoch Slovenska. Máme tam zástupcov študentov stredných škôl, vysokoškolákov, rodičovské platformy a potom všetky asociácie, ktoré fungujú medzi učiteľmi, riaditeľmi, odbornými zamestnancami, ale aj rôzne typy zriaďovateľov. Ďalej fakulty, vedeckých pracovníkov, neziskové organizácie, ale aj firmy a zamestnávateľov a rôznych podporovateľov kvalitného vzdelávania. A taktiež pracujeme s cieľovými skupinami ako sú média, zástupcovia orgánov štátnej správy a samosprávy, politici a podobne.

Toto všetko teda tvorí akúsi diskusnú platformu, ktorej cieľom je prostredníctvom konštruktívneho dialógu dospieť k dobrým riešeniam v oblasti vzdelávania a v záujme detí. 

A na pôde tejto Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní v súčasnosti vzniká aj Partnerstvo pre vzdelávanie 2030+, kde už tomu dávame formu memoranda. Momentálne je do tejto iniciatívy zapojených asi 100 zástupcov organizácií a platforiem zdola. 

Do akej miery podľa teba dokážu rôzni aktéri vo vzdelávaní spolupracovať a spoločne presadzovať svoje záujmy? 

Organizácie sú určite schopné spolupracovať. My sa stále pri dialógu vraciame k Ústave Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že štátna moc pochádza od občanov a tí ju vykonávajú buď priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov. A to je práve priestor, aby občania mohli vykonávať štátnu moc priamo. Ja hovorím, že sa potrebujeme zbaviť toho pozostatku socializmu v nás a potrebujeme si uvedomiť, že nemôže byť za všetko zodpovedný len minister alebo ministerstvo, ale každý z nás vie priložiť ruku k dielu. A je potrebné, aby to aj každý urobil, najmä v časoch veľkých kríz a zmien. 

Ešte predtým, ako sa opýtam na eurofondy, vy ste sa pomerne kriticky vyjadrovali k Plánu obnovy a odolnosti, ktorý má ambiciózne zámery aj v oblasti školstva. Čo bolo vaším cieľom vo vzťahu k tomuto Plánu a ako úspešní ste boli?

V prípade Plánu obnovy nám išlo a stále ide o to, aby sme získali hodnotu za peniaze. My si uvedomujeme, že tak skoro takúto príležitosť získať financie na investície a reformy mať znova nebudeme. A preto je potrebné to urobiť najlepšie, ako vieme a vyťažiť z toho maximum. My sme požiadali expertov z terénu, aby sa pozreli na ten text a upozornili na mieste, ktoré sú veľmi rizikové a kde hrozí, že sa stane pravý opak toho, čo je zamýšľané. A taktiež sme mali záujem prepojiť Plán obnovy s eurofondami, teda Programom Slovensko.

Úspešní sme boli asi na 50%. Niektoré veci sa naozaj zmenili, doplnili, narozpočtovali. A v tom zvyšku sa deje presne to, čo sme predpokladali, že sa udeje. A teda prax nám dáva za pravdu, že niektoré zámery sú veľmi ohrozené. A v súvislosti s revíziou bude nevyhnutné niektoré časti aj prepísať, aby sme neohrozili chod reforiem.  

Boli ste prizvaní už k samotnej tvorbe Plánu obnovy alebo ste sa snažili už len ovplyvniť jeho výslednú podobu?

Pri jeho tvorbe sme, žiaľ, neboli. Boli sme o ňom informovaní, lebo sme sa o to veľmi živo zaujímali. Akonáhle boli na svete prvé texty, tak sme sa pokúšali k nim dostať a formulovali sme naše stanoviská. A prebehli aj nejaké neformálne rozhovory, najmä so školským výborom v parlamente a ministerstvom školstva. Potom sme sa v skupine 12 organizácií zapojili aj do oficiálneho medzirezortného pripomienkového konania.

Plán obnovy je zároveň krásnym príkladom toho, ako sa Slovensko potrebuje posunúť od strategických dokumentov k strategickým procesom, pretože obsahuje nielen investície, ktoré sa dajú ošetriť cez projektový manažment, ale aj reformy. A reformy je možné uskutočniť len cez manažment zmeny, ktorého základným predpokladom je, že existuje nejaká “leading” koalícia. Teda ľudia, ktorí sú mienkotvorní, ktorí sú experti, ktorí sú zdola aj zhora a ktorí sa zasadia za tú zmenu. Pretože štandardne 80% ľudí a priori odmieta zmenu. A preto aj pri Pláne obnovy sme apelovali, aby vznikli nejaké dlhodobo nastavené konzultačné procesy. 

Preto ponúkame platformu na to, aby sa tieto veci dobre premysleli a prediskutovali aj z pohľadu implementácie. Lebo to, čo štát vymyslel v podobe Rady vlády pre implementáciu Plánu obnovy, zďaleka nestačí. Stretávať sa 2x do roka na 3 hodiny k 17 komponentom je nonsens. Členovia iba dostanú informáciu, že čo sa urobilo a čo sa plánuje, ale nie je šanca dostať sa tam k problémovým veciam, k nastaveniu úspešnej implementácie, k odstráneniu bariér a podobne.

Prejdime teraz k eurofondom. Čo vnímaš ako najväčší úspech končiaceho programového obdobia (2014-20) vo vzťahu k vzdelávaniu? A čo naopak za najväčšie zlyhanie alebo premárnenú príležitosť?

Ja stále hovorím, že každé euro, ktoré bolo investované do našich škôl a do rozvoja našich detí, sa nám vráti niekoľkonásobne. Takže každé euro z eurofondov, ktoré bolo zužitkované a nebude musieť byť vrátené, sa ráta. Školy za veľmi úspešný, napríklad, hodnotia národný projekt IT Akadémia - Vzdelávanie pre 21. storočie, ktorý podržal slovenský vzdelávací ekosystém v čase Covidu.

Na druhej strane však nímame, že nám chýba úplne základný nástroj, ktorým by boli otvorené, verejne prístupné databázy o výsledkoch a výstupoch projektov. Tu sa urobilo nesmierne množstvo práce, aj mimovládne organizácie robili na obrovských projektoch s fantastickými výstupmi, ale nemajú to kam umiestniť a nevedia, čo s tým majú robiť. A pritom možno na druhom konci Slovenska práve vzniká identický projektový zámer, na ktorom by tie organizácie mohli spolupracovať. 

Dnes už poznáme Partnerskú dohodu aj návrh Programu Slovensko. Praje nastavenie strategických eurofondových dokumentov na ďalšie obdobie (2021-27) vzdelávaniu viac? Čo sú kľúčové témy a piliere v tejto oblasti? 

Čo sa týka priorít, my na Slovensku ideme pri programovaní trošku ako raci. Najprv sme si vytvorili Plán obnovy, potom ministerstvo pracovalo na čiastkových stratégiách, potom vznikol Program Slovensko a stále pritom nemáme stratégiu vzdelávacej politiky do roku 2030. A to by sme mali čím skôr doplniť a je to aj jedna zo základných podmienok pre čerpanie eurofondov. 

Do Programu Slovensko sa dostali podobné vzdelávacie priority ako do Plánu obnovy. A to najmä vďaka tomu, že súčasťou bola ohromná participácia, pretože Úrad splnomocnenca pre rozvoj občianskej spoločnosti prostredníctvom projektu Partnerstvo vytvoril priestor, aby sa tento dokument prepísal. 

Čo je vlastne z tvojho pohľadu cieľom a zmyslom participácie a partnerstva?

Myslím, že niekde na začiatku je samotné slovo participácia, teda aktívna angažovanosť pri tvorbe verejnej politiky. Ale to vnímam iba ako prvý krok. Stabilizovanie tejto kultúry bude záležať na rozvíjaní nových metód spolupráce. My tam vidíme dva inšpiratívne príklady, jedným je teória kolektívneho dopadu a druhým manažment zmien.

Pri teórii kolektívneho dopadu ide o 5 princípov, ktoré majú byť dodržané. Jednak sa pri nej rozdrobené vízie pretvárajú do jednej spoločne zdieľanej vízie. Zároveň od žiadneho merania sa posúvame k stanoveniu merateľných ukazovateľov, ktoré vypovedajú o pokroku. Potom je to posun od fragmentovaných a nesúvisiacich akcií ku koordinovaným a vzájomne nadväzujúcim aktivitám, ktoré smerujú k dosiahnutiu zdieľanej vízie. Ďalej je to podpora neustálej komunikácie a organizačná podpora profesionálov. 

A keďže v oblasti vzdelávania veľmi potrebujeme kvalitnú reformu, dostávame sa znova k manažmentu zmien. Ten je postavený na princípoch ako zvýšenie vedomia naliehavosti, ďalej zdieľaná vízia, potom “leading” (vedúca) koalícia, ako aj komunikačná stratégia a v neposlednom rade aj princíp subsidiarity a teda delegovanie vecí na najnižšiu možnú úroveň a podpora samotnej kultúry spolupráce.

V čom vnímaš pridanú hodnotu projektu Partnerstvo? Prečo je pre teba zaujímavé byť jeho súčasťou?

Pridanú hodnotu vidím práve v tej novej kultúre, ktorú prináša akoby člen vlády, teda splnomocnenec a jeho Úrad. Ktorý nám otvára dvere k tomu, aby sme vedeli prepájať aktérov zdola s ľuďmi vo vedení štátu, čím sa vlastne opäť vraciame k Ústave a výkonu štátnej moci prostredníctvom občanov.