Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 9. december 2019, pondelok
 

Sviatok odstraňovania kameňov

Bratislava, 22. 04. 2019

homília Svätého Otca z veľkonočnej vigílie

„Veľká noc, drahí bratia a sestry, je oslavou odstraňovania kameňov. Boh odstraňuje tie najtvrdšie kamene, na ktoré má naraziť nádej a očakávania – smrť, hriech, strach, svetáckosť.“ V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení veľkonočnej vigílie v Bazilike sv. Petra v sobotu 20. apríla 2019.

1. Ženy niesli voňavé oleje k hrobu, no v obave, že cesta bude zbytočná, pretože veľký kameň zatarasuje vstup do hrobu. Cesta týchto žien je aj našou cestou. Podobá sa ceste spásy, ktorú sme dnes večer prešli. Zdá sa pri nej, akoby sa to všetko malo roztrieštiť o nejaký kameň – krása stvorenia o drámu hriechu, oslobodenie z otroctva o nevernosť Zmluve, prorocké prísľuby o smutnú ľahostajnosť národa. Takisto aj v dejinách Cirkvi i v dejinách každého z nás: zdá sa, akoby naše vykonané kroky nikdy neprichádzali k cieľu. Môže sa nám tak votrieť myšlienka, že frustrácia nádeje je temným zákonom života.

Dnes však objavujeme, že naša cesta nie je márna a nenaráža na náhrobný kameň. Jedna veta otriasa ženami a mení dejiny: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ (Lk 24,5). Prečo si myslíte, že je všetko zbytočné, že nik nedokáže odstrániť vaše kamene? Prečo prepadáte rezignácii a porážke? Veľká noc, drahí bratia a sestry, je oslavou odstraňovania kameňov. Boh odstraňuje tie najtvrdšie kamene, na ktoré má naraziť nádej a očakávania – smrť, hriech, strach, svetáckosť. Ľudské dejiny sa nekončia pred náhrobným kameňom, pretože dnes objavujú „živý kameň“ (porov. 1 Pt 2,4), vzkrieseného Ježiša. My ako Cirkev sme založení na ňom, a aj keď niekedy klesáme na duchu, keď máme pokušenie všetko súdiť na základe našich neúspechov, on prichádza urobiť veci novými a zvrátiť naše sklamania. Každý z nás je dnes večer pozvaný opäť nájsť v ňom, ktorý je Živý, toho, ktorý odstraňuje zo srdca tie najťažšie kamene. Pýtajme sa predovšetkým: ktorý kameň mi treba odstrániť, ako sa volá tento kameň?

Často bráni v nádeji kameň skepsy. Keď sa zahniezďuje myšlienka, že sa nič nedarí a že zlo nemá konca, rezignovane začíname veriť, že smrť je silnejšia než život a stávame sa cynickými a uštipačnými, nositeľmi nezdravej malomyseľnosti. Kameň po kameni staviame v nás pomník nespokojnosti, hrob nádeje. Sťažujúc sa na život, robíme si ho závislým na sťažnostiach a duchovne chorým. Vtiera sa nám tak istý druh psychológie hrobu – všetko končí tam, bez nádeje vyjsť živý. Je tu však kritická otázka Veľkej noci: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Pán neprebýva v rezignácii. Vstal z mŕtvych, nie je tam. Nehľadaj ho tam, kde ho nikdy nenájdeš. On nie je Bohom mŕtvych, ale živých (porov. Mt 22,32). Nepochovávaj nádej!

Jestvuje druhý kameň, ktorý často pečatí srdce – kameň hriechu. Hriech zvádza, sľubuje ľahké a ihneď dostupné veci, blahobyt a úspech, no potom zanecháva vnútri samotu a smrť. Hriechom je hľadať život medzi mŕtvymi, zmysel života v pominuteľných veciach. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Prečo sa nerozhodneš zanechať ten hriech, ktorý ako vchodový kameň na srdci bráni vstúpiť Božiemu svetlu? Prečo pred iskrivým leskom peňazí, kariéry, pýchy a slasti neuprednostníš Ježiša, pravé svetlo (porov. Jn 1,9)? Prečo nepovieš svetským márnostiam, že nežiješ pre ne, ale pre Pána života?

2. Vráťme sa k ženám, ktoré idú k Ježišovmu hrobu. Zoči-voči odvalenému kameňu zostávajú v úľaku. Evanjelium hovorí, že pri pohľade na anjelov „sa ich zmocnil strach i sklonili tvár k zemi” (Lk 24,5). Nemajú odvahu pozdvihnúť zrak. A koľkokrát sa to stáva aj nám. Radšej zostávame učupení v našich obmedzeniach a zalezení v našich strachoch. Je to divné. Nuž prečo to robíme? Často preto, lebo v uzavretí a smútku sme my protagonistami, pretože je ľahšie zostať sami v tmavých miestnostiach srdca, než otvoriť sa Pánovi. A predsa, jedine on nás pozdvihuje. Jedna poetka napísala: „Nikdy nespoznáme svoju veľkosť, pokým nie sme pozvaní vstať” (E. Dickinson, We never know how high we are). Pán nás volá zdvihnúť sa a povstať vzkriesení na jeho slovo, pohliadnuť do výšky a veriť, že sme stvorení pre nebo, nie pre zem; pre výšky života, a nie pre níže smrti. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?

Boh nás žiada hľadieť na život tak, ako naň pozerá on, ktorý vidí vždy v každom z nás nezničiteľný zárodok krásy. Uprostred hriechu vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, uprostred smrti vidí bratov a sestry, ktorých treba vzkriesiť, uprostred zúfalstva srdcia, ktoré treba potešiť. Neboj sa teda! Pán miluje tento tvoj život, aj keď máš strach hľadieť naň a vziať ho do rúk. Na Veľkú noc ti ukazuje, ako ho miluje, až tak, že všetkým v ňom prešiel, že zakúsil súženie, opustenosť, smrť a podsvetie, aby odtiaľ víťazne vyšiel a povedal ti: „Nie si sám, dôveruj vo mňa!“ Ježiš je odborníkom v premieňaní našich smrtí na život, našich nárekov na tanec (porov. Ž 30,12). S ním možeme aj my vykonať Paschu, čiže prechod – prechod od uzavretosti k spoločenstvu, od bezútešnosti k úteche, od strachu k dôvere. Nezostaňme v strachu hľadieť do zeme. Hľaďme na vzkrieseného Ježiša. Jeho pohľad nám vlieva nádej, pretože nám hovorí, že sme vždy milovaní a že napriek všetkému, čo by sme mohli povyvádzať, jeho láska sa nemení. Toto je tá životná istota, ktorá nepodlieha zjednávaniu: jeho láska sa nemení. Pýtajme sa – kam hľadím v živote? Pozorujem hrobové priestory, alebo hľadám Živého?

3. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Ženy počúvajú výzvu anjelov, ktorí dodávajú: „Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei“ (Lk 24,6). Ženy zabudli na nádej, pretože si nespomínali na Ježišove slová, na jeho povolanie, ktoré sa udialo v Galilei. Stratili živú spomienku na Ježiša a zostávajú hľadieť do hrobu. Viera potrebuje ísť opäť do Galiley, oživiť si prvotnú lásku k Ježišovi, jeho povolanie: spomenúť si naňho (pozn. tal. ri-cordare), teda doslova vrátiť sa k srdcu, k nemu. Vrátiť sa k živej láske k Pánovi je podstatné, inak má človek vieru ako múzeum, nie veľkonočnú vieru. Ježiš ale nie je osobnosťou z minulosti, je živou osobou dneška. Nepoznávame ho z historických kníh, stretáme ho v živote. Spomeňme si dnes na to, keď nás Ježiš povolal, keď premohol naše temnoty, zdráhania, hriechy, to, ako sa nám dotkol srdca svojím slovom. Bratia a sestry, vráťme sa do Galiley.

Ženy pri spomienke na Ježiša opúšťajú hrob. Veľká noc nás učí, že veriaci človek sa zdrží na cintoríne len na chvíľu, pretože je povolaný kráčať v ústrety Živému. Pýtajme sa: Kam v mojom živote kráčam? Neraz smerujeme vždy iba k našim problémom, ktoré nikdy nechýbajú, a k Pánovi ideme iba na to, aby nám pomohol. Ale takto sú to iba naše potreby, čo nás usmerňujú, nie Ježiš. A je to vždy hľadanie Živého medzi mŕtvymi. Koľkokrát sa po stretnutí s Pánom vraciame medzi mŕtvych, točíme sa okolo seba, jatríme ľútosť, výčitky, rany a nespokojnosť a nedovolíme, aby nás Vzkriesený premenil. Drahí bratia a sestry, dajme Živému centrálne miesto v živote. Prosme o milosť, aby sme sa nenechali unášať prúdom, morom problémov; aby sme sa neroztrieštili o skaly hriechu a úskalia skepsy a strachu. Hľadajme jeho, nechajme sa ním vyhľadať, hľadajme ho vo všetkom a nadovšetko. A s ním vstaneme.

(Preklad: Slovenská redakcia VR / Andrej Klapka)

 

Dôležité odkazy

Dôležité oznamy