Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

MV SR / Duchovná služba / Katolícka / Informácie

Mozaika pátra Rupnika v Katedrále sv. Šebastiána

Bratislava, 16. 12. 2011

V dňoch 14.– 20. októbra t. r. v našej Katedrále sv. Šebastiána p. Ivan Marko Rupnik so skupinou umelcov z Centro Aletti realizoval mozaiku na čelnú stenu a v bočnej kaplnke. V nedeľu 20. októbra pri svätej omši majster Rupnik v homílii predstavil toto dielo a vysvetlil jeho bohatú symboliku. Či môže nejaký umelec opísať svoje dielo? Môže, ak chce. No umelec, ktorý pracuje pre liturgické umenie, nemôže vysvetliť svoje dielo. Lebo to nie je jeho. Náleží Cirkvi. A tak namiesto vysvetľovania urobí homíliu. Lebo vysvetľuje vieru Cirkvi. Umenie, ktoré nie je plné viery Cirkvi, nemôže byť umiestnené v chráme. Takže teraz urobíme homíliu o tomto umeleckom diele. Ukážeme vieru Cirkvi vyjadrenú v týchto obrazoch. Kde stretávame Krista? V krste. Toto je stretnutie isté a pravdivé. Ak vstúpime tou bočnou bránou, sledujeme znaky života a čítame ich duchovný význam, tak, ako to urobili traja králi; a tak, vstupujúc touto bránou chrámu, nachádzame tam hviezdu. Nasledujúc múdre a učené uvažovanie, vstupujeme do chrámu. Tam bude krstiteľnica. Od dverí budeme tú hviezdu vidieť priamo nad krstiteľnicou. Lebo tam sa stretávame s Kristom. V krste jeden život zomiera, ten, ktorý sme dostali od rodičov. Život, ktorý sme dostali od otca a mamy, je určený na smrť a umiera. Ale skrze Božiu milosť nám Cirkev ponúka veľkú možnosť. Aby sme tomuto životu zomreli ihneď. Vo vodách krstu sa tento život utopí. A tam sa stretáme s iným životom. Dostávame iný život. Jeden život umiera, druhý vstáva z mŕtvych. Jeden bol viazaný na krv rodičov, ten nový je viazaný na krv Kristovu. Tam dostávame Kristov život. Ako je toto možné? Boh sa stal človekom A tak sme zvolili narodenie. Boh prijal ľudskú prirodzenosť. Boh začal žiť ako človek, aby sme my mohli začať žiť božským životom. Lebo to dieťa Ježiš vzalo na seba celé ľudské pokolenie. Preto v krste objavujeme svoju ľudskosť v ľudskosti Kristovej. A keďže tá naša je určená zomrieť, Panna Mária ukladá toto dieťa do hrobu. Lebo sa narodil preto, aby zomrel. Len tak sa môže stretnúť so zomrelým ľudstvom. Je dôležité povedať, že celá stará ikonografia znázorňuje toto dieťa uložené do hrobu. Preto je aj tak zavinutý ako mŕtvy. A tento hrob je práve v tvare krstiteľnice, lebo tam my zomierame, tam nás on stretáva. Pozrite, je tam vrch. Vrch je miesto, kde sa Boh zjavuje. A v tomto vrchu je jaskyňa. V tejto jaskyni je tma. To je zlo, to je hriech, to je smrť. A tam sa zjavuje Boh. Tam teda stretávame Kristov život v nás. Táto veľká línia nás privádza k veľkému tajomstvu presbytéria. O. biskup si prial, aby presbytérium hovorilo o pokoji. Kde je základ pokoja? V odpustení hriechov. Jedine Boh dokáže hriech zmeniť na milosť. Zlo mení na dobro. My ľudia máme snahu zmazať hriech. Alebo naň zabudnúť. No on sa skôr či neskôr vráti a znovu sa rodia konflikty a smrť. Príde Kristus, cez zavreté dvere (vidíte, tie dvere sú zavreté), vstupuje a vydychuje Ducha Svätého na apoštolov. On, Vzkriesený, vydychuje Ducha Svätého na odpustenie hriechov, aby apoštoli mohli robiť to, čo robí on. Lebo len Boh odpúšťa hriechy. A tak my ľudia môžeme robiť to, čo koná jedine Boh. Len Boh. Teda Cirkev uskutočňuje ďalej dielo spásy. Kristus má na sebe veľký biely plášť. Už od Starého zákona plášť je znakom Božej slávy. A tento plášť objíma apoštolov. Aby sa znázornilo, že prináležia k tomu istému telu. Tomu istému telu, zaodetému Božou slávou. Kristus vydychuje Ducha, aby sme aj my mohli odpúšťať hriechy, ale toto gesto súčasne pripomína aj stvorenie. Lebo na počiatku Boh dychom stvoril človeka. Takže je to vlastne nové stvorenie. A skutočne, tu sa rodí Cirkev, nové ľudstvo. V ľavej ruke Kristus drží zvitok. V ikonografii Premenenia Pána Kristus sa znázorňuje tak, že drží v ľavej ruke tento zvitok. Keď ho drží na prsiach, tento zvitok symbolizuje Slovo, Verbum – jeho identitu. Keď ho drží dolu, značí niečo iné. Niekedy je tento zvitok aj rozvinutý a tam je zoznam všetkých hriechov od Adama až podnes. Kristus nesie zmyté, očistené a premenené milosťou všetky hriechy celého ľudstva. Všetky dlhy sú zaplatené. Nik viac nemôže odplácať zlom za zlo. Lebo on je ten baránok, ktorý vzal všetko na seba. On je vinný za všetky hriechy. On toto všetko prijal. A preto zomrel. Hriech ho zabil. Ale teraz prichádza vzkriesený a ukazuje tento vybielený zoznam. Svojou druhou rukou ukazuje na svoj bok, cenu vykúpenia, no tiež ako na nový pôrod ľudstva. Z tejto rany sa zrodilo nové ľudstvo. Toto je liturgicky veľmi pekné, lebo je priamo za oltárom, teda Kristus prichádza skutočne eucharisticky do spoločenstva a v Eucharistii sa zhromažďuje celé telo Kristovo. Celé toto telo, zahalené slávou. A keď kňaz vám podáva hostiu, telo Kristovo, aj hovorí „telo Kristovo“ a ty hovoríš Áno! A ako hovorí svätý Augustín: Týmto „Amen“ podpisuješ svoju identitu. Ja som telo Kristovo. A toto je práve tu viditeľné. Na túto stranu sa odvíjajú dejiny Cirkvi. Ak tam máme dejiny spásy, narodenie, smrť a vzkriesenie Krista, tu sa nám začína tzv. naratio plena – plné rozprávanie, lebo to je plnosť dejín spásy, ktoré sa zavŕši v eschatológii. Pri každej svätej omši my sme už vnorení do tejto eschatológie. Tak ako s istotou poznáme dejiny minulosti, ešte istejšie sú dejiny budúcnosti, pamäť budúcnosti. Pretože v Kristovi je všetko zavŕšené. Prvých dvoch svätých, ktorých tu stretáme, sú Cyril a Metod. Cyril zomiera a ako on sám povedal: „Drahý brat, dospeli sme k večeru, ja padám do brázdy a ty ďalej tlač pluh.“ A tak odovzdáva misku so zrnom Metodovi. A Metod pokračuje rozsievaním semena medzi Slovanmi. Ďalej dolu vidíme svätého Šebastiána, vojaka a mučeníka. Zostal vojakom ako kresťan, aby utešoval mučeníkov, aby im bol nablízku a utvrdzoval ich vo viere. Ponúka Kristovi tri šípy, znak svojho mučeníctva, a zobúva si vojenské topánky na znak ukončenia svojej vojenskej služby. Všetko je dokonané. Prežil ako Kristus. Prežil svoj život ako ľudstvo Kristovo. Za ním stojí svätý Gorazd, prvý nástupca svätého Metoda, ktorý ako prvý pociťuje násilie a prenasledovanie, ktorému boli žiaci Cyrila a Metoda podrobení. Za ním je blahoslavená Zdenka. A za ňou blahoslavený Ján Pavol II. V ruke má dokument, ktorým ustanovil vojenský ordinariát. Zdenka je mučenica. Žila Kristovým životom. Ján Pavol II. mal túto veľkú víziu, že kresťanstvo nemá veľkú budúcnosť v debatách a diskusiách, že abstraktný intelektualizmus nevedie k ničomu, dôležité je zjavovať Kristov život. Kto má Kristov život? Mučeníci. Kde je mučeník, tam je Kristus. Tak ako veľká kresťanská kultúra od 4.do 10. storočia sa zrodila z prvých storočí mučeníkov, tak Ján Pavol II. videl novú evanjelizáciu Európy, vychádzajúc zo života mučeníkov. Len zo života sa môže niečo zrodiť, nie z abstraktných teórií, nie z moralizmov, z ktorých je už Európa unavená, ale z opravdivého života Kristovho. Kto má Kristov život, bude mať aj jeho zmýšľanie a aj jeho cítenie. Ale kto nemá Kristov život, nemá ani jeho myšlienky. Myšlienky a pocity, teda racionalizmus a sentimentalizmus, nevedú k ničomu. Nemôžu vzbudiť život. My sme mali mnohých mučeníkov. Nesmieme na nich zabudnúť. Lebo ak na nich zabudneme, stratíme život. No nie sú to len mučeníci komunizmu, je aj mučeníctvo, ako hovorí Origenés nás kresťanov, ktorí v tichosti žijeme Kristov život, a nie život tohto sveta. Preto je s nami zle zaobchádzané, sme vysmievaní, považovaní za hlupákov, slabých. No Kristus si vyvolil slabých, Kristus si vybral maličkých. Nakoniec ešte tu vidíme Michala Archanjela. Patróna policajtov a ďalších zložiek po celom svete. On je veliteľom nebeského vojska a bojuje za jedinosť Boha. Jediný opravdivý boh je náš Boh, hovorí Michal. Ktorý boh je taký, ako náš Boh?! Ktorý? Ten, ktorý sa stal človekom, zozbieral všetko zlo sveta, bol vinný za všetko, neodpovedal nikomu, bol nemý Baránok, a aby sa stretol s mŕtvym človekom, zomrel. Ale Otec ho vzkriesil, lebo lásku nemožno zabiť. Čím viac ju ubíjaš, tým viac ťa miluje. Ako hovorí Pavel Sorenski: „My sme chceli zabiť Boha, ale Boh je láska a láska neumiera. Vstal z mŕtvych, kráča ďalej s nami, milujúc nás, dávajúc nám svoj vlastný život, ktorý je imúnny voči smrti a zostáva naveky. Túto istú moc dal aj nám, aby sme menili zlo na dobro a naplnili sa jeho životom.“ Ktorý boh je ako tento? Teda všetky tie kamienky, všetky tie farby robia chválospev svetla, sily a ľahkosti. Lebo náš Boh je taký; silný, ale extrémne ponížený. Ďakujem otcovi biskupovi za dôveru, za všetko to, čo musel urobiť, aby toto dielo tu bolo. My umelci sme to robili s veľkou láskou a veľkou vierou, a kde je láska, tam je Boh. Dúfame teda, že toto dielo sa vám nikdy nezunuje, a tak vám ho odovzdávame, aby prinášalo duchovné ovocie. Acta curiae.