Dvadsiata siedma nedeľa cez rok

Bratislva, 07. 10. 2018

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie Gn 2,18-24 

Biblický text:

Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná."  Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.  A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.  Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom.  A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.  Vtedy Adam povedal: "Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža."  Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.   

Komentár: 2,18-24 Stvorenie ženy[1]

• ·         Máme pred sebou tzv. „druhú“ (staršiu) správu o stvorení človeka.
• ·         Stvorenie ženy je psychologicky odôvodnené Adamovou samotou. Žena mu má byť spoločnicou a pomocnicou. Výslovne je oddelená od zvierat, ktorým Adam dával mená. Adamov spánok nie je bežný druh spánku, ale tardemah (porov. Gn 15,12), čiže hlboký spánok, pri ktorom dostávali patriarchovia videnia. V takomto spánku Boh vybral Adamovi rebro a „zostrojil“ mu ženu.
• ·         Všeobecne sa venuje veľká pozornosť výrazu cela‘ všeobecne prekladanému „rebro“. Je to jedno z najťažších slov v Gn. V Biblii je používané v mnohých odtieňoch: horský chrbát (2Sam 16,13); boky alebo kraje svätostánku (Ex 26,20.22); kraje oltára (Ex 27,7); kraje archy zmluvy (Ex 25,12); podpory chrámových stien (3Kr 6,15); bočné miestnosti chrámu (1Kr 6,5.8); dve krídla brán (1Kr 6,34) atď. V Gn 2,21-22 to môže znamenať ako „rebro“ tak aj „bok“. Práve toto je cieľom svätopisca: ukázať na to, že žena bola stvorená z mäsa a z kostí prvého človeka. Je pravdivé to, že žena je vzatá z Adamovho rebra; ale je pravdivé ešte viac to, že je vzatá z jeho boku, t. j. je jeho „polovicou“. Okrem tohto vysvetlenia niektorí exegéti robia ešte isté gramatické operácie v snahe nájsť základ tohto slova v sumersko-akadských podobných výrazoch, ktoré znamenajú „vitálny princíp“, ale aj tu prichádzajú k podobným záverom ako vyššie.
• ·         Adamova radosť „toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa...“ vyjadruje pokrvnosť, príbuznosť, rodinu... (Gn 29,14; Sdc 9,2; 2Sam 5,1...). Muž dal svojej žene meno, ktoré vyjadruje jej prirodzenosť - povahu: keďže jej prirodzenosť je tá istá ako prirodzenosť mužova, aj jej meno je podobné (v hebrejčine) ako meno muža: ’iššah, totiž muž sa po hebrejsky povie ’íš. Slovenský výraz „mužena“ - hoci nie je bežný - je pekný a výstižný.
• ·         Manželstvom sa človek odlúči od svojich rodičov a priľnie k svojej manželke, ktorá zas bude chcieť ísť k mužovi. Takto krásne je vyjadrená pôvodná duchovno-telesná manželská jednota („jedno telo“). Toto puto je silnejšie ako krvné puto. Zlomiť ho by bolo tak nepochopiteľné, ako nepochopiteľné by bolo rozdeliť údy tela. Týmto je potvrdený nerozdielny a monogamický charakter manželstva. Popritom treba vidieť ešte jeden dôležitý fakt, že manželstvom prvý človek nedostáva nejaký doplnok, ktorý mu „začal chýbať“, teda ktorý stratil stvorením prvej ženy. To by bolo v protiklade s túžbou prvého človeka po žene skôr, ako ju Boh stvoril.[2] 

2. čítanie Hebr 2,9-11  

Biblický text: 

Vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých. Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením.  Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi.   

 Komentár:

• Označenie “List Hebrejom” je neskoršieho pôvodu ako list a možno sa s ním stretnúť iba v nadpise. Podľa mienky biblistov tento názov bol pridaný k originálu preto, že sa v spise stále cituje Starý zákon a že jeho hlavnou tematikou je nesmierna hodnota a superiorita kňazstva a obety Ježiša Krista v porovnaní so starozákonným kňazstvom a bohoslužbou. To naznačuje, že autor sa svojím spisom obracia na kresťanov, pochádzajúcich zo židovstva alebo prinajmenej na kresťanov, ktorí sa dobre vyznali v Biblii a poznali židovské kultové ustanovizne.
• List Hebrejom sa z mnohých hľadísk líši od ostatných listov Nového zákona. Úplne v ňom chýbajú charakteristické črty listu: v úvode nie je meno odosielateľa, adresáta a pozdravy[3] a v celom spise niet ani náznaku o tom, že autor “píše” naopak, stále sa zdôrazňuje, že “hovorí”, a to publiku, ktoré - ako sa zdá - je priamo pred ním[4], iba v posledných veršoch je dakoľko prvkov listového štýlu[5]. Na základe týchto daností väčšina biblistov pokladá spis za homíliu alebo kázeň vo forme listu, ktorú autor poslal s pripojeným sprievodným lístkom určitej kresťanskej obci[6]. Išlo by teda o ukážku typickej prvokresťanskej kázne, presnejšie o jedinú kázeň, ktorá sa zachovala v plnom znení v Novom zákone.
• Aby bolo možné správne interpretovať niektoré verše Listu, je veľmi dôležité pochopiť koncept dokonalosti[7]. Myšlienka zdokonaľovania sa, prítomná v spise, znamená zavŕšenie Božieho plánu spásy. Vskutku ide o vývoj vo dvoch fázach: prvú tvorí čas starej zmluvy a je určená k zániku. Druhou fázou je nová zmluva, ktorá sa začala osobou Krista. Vďaka tomuto konceptu dokonalosti, posvätný autor mohol písať aj o zdokonaľovaní sa Ježiša Krista: „Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením“[8]. Z kontextu je zrejmé, že Ježišova smrť je prostriedkom k dosiahnutiu slávy, ktorá patrí k zakončeniu procesu.
• Treba poznamenať, že tu niet nijakej stopy po zdokonaľovaní sa v morálnom zmysle, keďže sa netvrdí, že by bol Ježiš v takomto zmysle predtým nedokonalý. Nepochopenie konceptu zdokonaľovania sa by mohlo viesť k nesprávnej interpretácii niektorých textov. 

Evanjelium Mk 10,2-16 

Biblický text:

I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku.    On im odpovedal: "Čo vám prikázal Mojžiš?"  Oni vraveli: "Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť."  Ježiš im povedal: "Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie.  Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.  Preto muž opusti svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke  a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.  Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!"  Doma sa ho učeníci znova na to pýtali.  On im povedal: "Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva.  A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží."  Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci, ich okrikovali.  Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: "Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.  Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň."  Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.  

Komentár:

Celá perikopa má dve časti, budeme sa podrobnejšie venovať prvej, kde je spor o manželstve, nakoľko nám túto tému indikuje prvé čítanie.

• Otázka farizejov bola často diskutovaná v rannom židovstve: Dt 24,1-4: Zákon o prepustenej manželke. - Ak si muž vezme ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč. Keď odíde a vydá sa za iného muža  a on k nej bude mať tiež odpor, dá jej priepustný list a pošle ju zo svojho domu, alebo zomrie,  prvý muž si ju nebude môcť opäť vziať za ženu, lebo je poškvrnená a bola by to ohavnosť pred Pánom: teda neprivádzaj hriech na krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, za podiel.
• Problém bol v chápaní "niečo odporné" hebrejsky „´ervat dabar“ doslova „nejaká nahota“ bližšie v texte nevysvetlená. Rabínske výklady sú veľmi rôzne a tým nespoľahlivé. (Hillel – nejaká telesná vada, alebo previnenie),  (Šammaj – nevera – to je nepravdepodobné, lebo neveru trestal SZ ukameňovaním).
• Ježiš sa pýtal farizejov v evanjeliu – „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni, keď začali rozprávať o priepustnom liste vlastne neodpovedali na jeho otázku! Keby boli chceli na ňu odpovedať, museli by povedať napríklad to, čo sa píše v Gn 2, 24: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“
• V TORE nájdeme aj ďalšie ustanovenia, ktoré sú promanželské - Napr. Ex 21, 7-11 - muž sa má starať o ženu, Dt 24, 5 Ak sa niekto len nedávno oženil, nemusí ísť na vojnu, ani nech sa mu nedáva nejaká verejná povinnosť, ale bez viny zostane doma, aby sa mohol rok tešiť so svojou manželkou. - odloženie vojenskej povinnosti pre toho, kto sa práve oženil a pod.
• PROROCI chápu rozvod ako zlo pred Pánom: Mal 2, 13-16:Prepúšťanie manželiek. -  I túto druhú vec robíte: Pokrývate Pánov oltár slzami, plačom a vzdychaním, takže sa viac neobracia k obete a neprijíma zavďačenie z vašich rúk.  A spytujete sa: „Prečo?“ - Preto, že Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci je ona tvoja spoločnica a zmluvná manželka.  Či ich neutvoril jeden, keď mu zvýšilo ducha? A čo chce ten jeden? Božie semeno! Nuž chráňte si ducha a nespreneveruj sa manželke svojej mladosti!  Ak niekto prepúšťa z nenávisti, hovorí Pán, Boh Izraela, pokrýva si násilenstvom rúcho - hovorí Pán zástupov. Chráňte si teda ducha a nespreneverujte sa!
• Múdroslovná literatúra chápe jednotné a mnohodetné manželstvo ako požehnanie od Pána.

Z toho všetkého vyplýva, že farizeji mali odpovedať Ježišovi: = Mojžiš nám prikázal starať sa o ženu - im však nešlo o nariadenie - čo chce Boh, ale o to, čo je dovolené - minimalistické chápanie náboženstva. Ježiš hovorí, že rozviesť manželstvo priepustným listom dovolil Mojžiš pre „tvrdosť ich srdca“    Tvrdosť srdca znamená odklon od Boha od jeho zámerov. Pôvodný Boží zámer bol v nerozlučiteľnosti manželstva. 

Poznámka:  Tento úryvok rieši už asi situáciu, ktorá bola diskutovaná nielen v židovstve, ale aj v Markovskej kresťanskej obci (u Židov žena nesmela prepustiť muža! - rímske právo, egyptské právo to pripúšťali) . 

Záver:

V žiadnom prípade nemožno dať rozvod do súladu s Božou vôľou. Ak sa aj vyskytne odluka manželstva ako núdzový stav za určitých podmienok, pôvodný a neodvolateľný Boží zámer je v nerozlučiteľnosti manželstva. Dobré a verné manželstvo bolo a je možné. Je to Boží zámer, ktorý sa dá s Jeho pomocou uskutočniť. Treba dávať ľuďom k takémuto názoru odvahu -  nie rozvody, štatistiky .... Tento Boží zámer znamená nádej. Zárukou nie je manželstvo uzatvorené v kostole, ani to, že sa "nedá rozviesť" ale to, že manželia žijú s Bohom, podľa jeho zámeru, ako vykúpení! Boh stvoril vtáctvo, chcel aby lietalo, tak mu dal krídla. Stvoril ryby, chcel aby plávali vo vode, tak im dal žiabre a plutvy. Stvoril človeka, chcel aby žil v rodine a preto mu dal manželstvo ako základ dobrej a šťastnej rodiny.