Tridsiata prvá nedeľa cez rok

Bratislava, 04. 11. 2018

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie Dt 6,2 - 6  

Biblický text:

aby si sa bál Pána, svojho Boha, a zachovával všetky jeho rozkazy a prikázania, ktoré ti ja nariaďujem - ty, tvoj syn a syn tvojho syna po všetky dni svojho života -, aby sa predĺžili dni tvojho života.  Nuž, počúvaj, Izrael, a dávaj pozor, aby si robil to, čo ti prikázal Pán, aby ti bolo dobre a aby ste sa veľmi rozmnožili -, lebo Pán, tvoj Boh, prisľúbil tvojim otcom krajinu, ktorá oplýva mliekom a medom.  Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!  A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.  A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci. 

Komentár:

• Kniha Deuteronómium obsahuje akoby zhrnutie mojžišských zákonov. História vzniku tejto biblickej knihy je pomerne zložitá. Jej dnešná forma je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu. Podľa rekonštrukcie biblistov prebehla táto redakčná práca v troch vývojových etapách v tomto poradí:
• Prvá etapa so vznikom tzv. deuteronomického kódexu (uchovaného v pôvodnom stave v hl. 12 - 26 dnešného Deuteronómia), do ktorého bola vsunutá Kniha zmluvy (= Ex 20,22 - 23,19) V tejto prvej redakčnej úprave Deuteronómia jasne vidno stopy prorockého a múdroslovného myšlienkového prúdu. Do tejto fázy patrí pravdepodobne aj tzv. „Druhá Mojžišova reč“ (Dt 4,44 - 11,32 a 26,16 - 28,68), ktorá tvorí rámec samého deuteronomického kódexu. Z tejto druhej Mojžišovej reči budeme čítať aj náš úryvok.
• Druhá etapa podľa mienky biblistov súvisí s prvým vydaním Deuteronómia, k čomu došlo pravdepodobne v Jeruzaleme za vlády júdskeho kráľa Ezechiáša (716-687 pred Kr.), hneď po páde Samárie (722/1).
• Exilové a bezprostredne poexilové obdobie možno pokladať za historické prostredie, v ktorom sa reorganizovalo a „kanonizovalo“ bohaté dedičstvo biblických tradícií. Do tohto obdobia patrí aj tretia etapa redakčného procesu Deuteronómia. Urobili sa v nej posledné úpravy spisu, pridali k nemu úvodnú časť vo forme „Prvej Mojžišovej reči“ (1,1 - 4,43) a záverečnú poeticko-naratívnu časť o Mojžišovom konci (hl. 31 - 34), založenú na materiáli starých tradícií „Jahvistického, Elohistického a Kňazského prameňa-dokumentu“. Toto je druhé, definitívne vydanie Deuteronómia, ktoré sa v dnešnej Biblii uvádza ako posledný, piaty spis Pentateuchu.
• Náš úryvok obsahuje Vyznanie viery v jediného Boha, ktoré bolo každodennou modlitbou v neskoršom židovstve tvz. š^ema´ I^srael  počuj Izrael... Toto vyznanie je deklaráciou viery v jediného Boha (oproti polyteizmu okolitých národov) a zároveň vyjadrením príkazu milovať Boha. Je súčasťou modlitby, ktorú zbožní Židia recitujú trikrát denne.
• Je zaujímavé, že v hebrejskom texte PS je Dt 6,4 znázornené aj graficky: posledné písmeno slova š^ema´ - ´ajin a posledné písmeno slova ´echad – jediný – dalet sú napísané väčšie, ako ostatné. Malo to zvýrazniť tento dôležitý úsek PS a zároveň tieto dve písmená ´ajin a dalet dávajú dohromady slovo ´éd – svedok, alebo svedectvo. Toto je jedna z tajničiek, ktoré mali židovskí rabíni v obľube. 

2. čítanie Hebr  7,23 – 28  

Biblický text:

A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať,  no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného.  Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.   Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia,  ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.  Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky. 

Komentár:

Tento úryvok pokračuje v úvahách o nepominuteľnom kňazstve Ježiša Krista. Čítaná stať chce zdôrazniť, že konanie Krista ako kňaza – jeho príhovor za nás hriešnikov nepatrí len minulosti, ale je to aj stále prítomná skutočnosť. Text zdôrazňuje jedinú dokonalú obetu Ježiša Krista, ktorú vykonal ako veľkňaz za hriechy celého ľudstva. 

Evanjelium Mk 12, 28b – 34  

Biblický text:

Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ 

Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán.  Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“  Druhé je toto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet.“  Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: „Jediný je a okrem neho iného niet;“  a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ a „milovať blížneho ako seba samého“ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“  Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ A už sa ho nik neodvážil vypytovať.  

Komentár:  

• K Ježišovi pristúpil jeden zo zákonníkov z textu vyplýva, že tento učiteľ Zákona bol Ježišovi priaznivo naklonený a nedával mu otázky, aby ho pokúšal, ako ostatní.
• Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých? Táto otázka nebola len špekulatívnou, aby celkom praktickou a veľmi diskutovanou v židovstve. Rabíni spočítali, že v Tóre je 248 príkazov a 365 zákazov. Okrem toho viedli medzi sebou nekonečné diskusie o rozdelení týchto prikázaní na „závažné“ a „ľahšie“.
• Ježiš vo svojej odpovedi cituje vlastne dve prikázania SZ, ktoré spojil do jedného dôležitého.
• Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán – citát z Dt, ako sme ho počuli v 1. čítaní tejto nedele. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. Srdce, duša, myseľ a sila má predstavovať skutočne celého človeka. Boh si zaslúži, aby sme ho bezvýhradne milovali.
• Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého – tento príkaz je citáciou Lv 19,18b[1]. V pôvodnom význame SZ tento príkaz sa vzťahoval na príbuzných alebo členov vlastného národa. Kým Ježiš ho rozšíril na všetkých – hlavne v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Obidve tieto prikázania spolu tvoria hlavné prikázanie, ktoré svojim významom prevyšuje všetky ostatné.
• Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal – Hoci tento príbeh o hlavnom prikázaní majú aj Mt a Lk, iba Mk spomína pochvalu, ktorú povedal zákonník Ježišovi.
• Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva – Zákonník nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Pochopil, ktoré hodnoty sú pre Božie kráľovstvo dôležité. Teraz už len treba podľa nich žiť.... 

Záver: Odkaz týchto čítaní je pre nás ten istý, ako pre zákonníka. Aj my tieto prikázania poznáme a uznávame ich. Treba už len podľa nich žiť. Každý deň sa o to znovu a znovu úprimne pokúšať.