Budovanie dôvery sa dá dosiahnuť iba prostredníctvom dialógu

13. 07. 2022

V cykle “Umenie partnerstva” sa tentokrát o skúsenostiach z ovplyvňovania verejných politík v sociálnej oblasti rozprával Laco Oravec s Máriou Machajdíkovou z Nadácie Socia.

Kto je Mária Machajdíková? Ako sa zvykneš predstavovať? 

Ak by som sa mala predstaviť stručne, tak hovorím, že pracujem v sociálne oblasti ako odborná konzultantka alebo projektová manažérka najmä pre Nadáciu Socia. Moja činnosť za posledné roky sa trochu rozvetvila, ale to čo ju spája je komunita. Veľa sa venujem rozvoju sociálnych služieb s dôrazom na zdroje v komunite, teda takzvaným komunitným sociálnym službám na podporu ľudí so zdravotným znevýhodnením tak, aby mohli čo najdlhšie zostať v domácom prostredí.

Má to presah do môjho predchádzajúceho profesného zamerania. Vyštudovala som totiž etnológiu a históriu a venovala som sa historickej antropológii a skúmaniu rodiny. 

Pracuješ v Nadácii Socia. Aj keď je ten názov dosť veľavravný, čo je poslaním tejto organizácie? A čomu sa v nej venuješ ty?

Celý názov našej organizácie je Socia - nadácia na podporu sociálnych zmien a tento rok máme 20. výročie nášho vzniku. Ale pripočítavame k tomu aj 10 rokov intenzívnej spolupráce s holandskými nadáciami, ktoré hneď po zmene režimu začiatkom 90. rokov prišli na Slovensko s cieľom rozvíjať alternatívne sociálne služby. Veľa už dnes zabehnutých a renomovaných organizácií, ktoré na Slovensku pôsobia v rôznych oblastiach, ako napríklad Návrat, Úsmev ako dar, Centrum Slniečko, Vagus a veľa ďalších, sme podporili pri ich štarte. To čo nám vždy išlo je teda ani nie tak priama pomoc jednotlivcom, ale vytvárať prostredie pre profesionálov a organizácie, ktoré služby a výkon opatrení robia.

A ja som sa najviac posledných 8-9 rokov venovala deinštitucionalizácii sociálnych služieb najmä pre ľudí so zdravotným postihnutím. A s tým súvisia mnohé zmeny v plánovaní, v politikách, aj v legislatíve. 

Ja ťa vnímam ako človeka, ktorý veľa rokuje s ministerstvami. Vedela by si vymenovať v akých všelijakých poradných orgánoch, pracovných sieťach a platformách pôsobíš?

Veľa toho sa týka európskych štrukturálnych fondov. A to aj z takého zrejmého dôvodu, že v posledných rokoch sa väčšina zmien, ktoré sa na Slovensku dejú a potrebujú finančné zázemie, sa robia prevažne z eurofondov. 

A kde všade teda pôsobím. Ja som do týchto rôznych pozícií vyrástla popri Helene Wolekovej, bývalej riaditeľke nadácie. Ona v týchto pozíciach pôsobila veľmi prirodzene, pretože bola a stále je autoritou v sektore. A keď ten objem začal narastať, potrebovala, aby jej s tým niekto začal pomáhať. Takto som sa dostala do jednej komisie Monitorovacieho výboru Operačného programu Ľudské zdroje a potom aj do samotného monitorovacieho výboru. Cez komoru mimovládnych neziskových organizácií som bola nominovaná do Pracovnej skupiny Partnerstvo 2020+ na prípravu nového programového obdobia eurofondov. Taktiež som v skupine na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá sa venuje takzvaným základným podmienkam v eurofondoch. 

Ale nie je to len o Nadácii Socia, pretože my sme aj členom strešnej organizácie, ktorá sa volá Nezávislá platforma Sociofórum a združuje viac ako 120 mimovládnych organizácií. A cez ňu máme zastúpenie v rôznych orgánoch a keď príde na to, že kto by tam mal byť k téme eurofondov, tak častokrát som to práve ja. Nadácia mi k tomu vytvorila podmienky a stalo sa to aj náplňou mojej práce. 

A čo sú teda dlhodobé témy a agendy Nadácie Socia? 

Nám ide v podstate o to, aby ľudia, ktorí potrebujú nejakú formu pomoci a podpory, ju dostávali, kde sú. Bez ohľadu na to, v ktorom období svojho života sa nachádzajú, teda od narodenia až po smrť. 

A v tomto životnom cykle sme sa posledných pár rokov veľmi intenzívne venovali službe včasnej intervencie pre deti do 7 rokov. Potom prichádza obdobie školskej inklúzie, kde musíme povedať, že to nie je úplne naša téma, pretože tam by sa život človeka mal odohrávať v prostredí, ktoré zastrešuje Ministerstvo školstva. Ale ukazuje sa, že to nemôžeme nechať bez povšimnutia. Posledné 4 roky sme sa venovali aj podpore prechodného obdobia zo školy do života formou tranzitných programov pre viacnásobne znevýhodnených mladých ľudí. Potom prichádza obdobie dospelosti a zamestnania, kde svoju rolu vnímame práve v oblasti deinštitucionalizácie. 

Angažuješ sa v tejto sfére už vyše 10 rokov. Ako dnes vnímaš vzťah štátu a občianskej spoločnosti? Dá sa hovoriť o zlepšení alebo ani nie?

Ja si myslím, že sociálna oblasť je z pohľadu mimovládnych organizácií špecifická, pretože v nej pôsobí asi najväčšie množstvo takýchto organizácií. A sú to zároveň služby vo verejnom záujme, ktoré sú financované aj zo zákona. Štát chápe, že ak by tieto služby zrazu mimovládne organizácie neposkytovali, tak vypadne veľká časť služieb pre obyvateľstvo. A preto, ak sa rozprávame o partnerstve, tak je fakt, že nás nemôžu prehliadať. Je tiež pravda, že v sektore sociálnych služieb sú silným hráčom aj regionálne a miestne samosprávy. Potom je tu oblasť sociálnoprávnej ochrany detí a kurately, kde hlavným partnerom je štát. A tu sa za tie roky vyprofilovali organizácie, ktoré štát aj odborne akceptuje a prizýva ich k diskusiám.

Iná otázka je už koncepčnosť a včasnosť rôznych konzultačných procesov. 

Prejdime teraz k eurofondom. Čo vnímaš ako najväčší úspech končiaceho programového obdobia (2014-20) vo vzťahu k sociálnej oblasti? A čo naopak za najväčšie zlyhanie alebo premárnenú príležitosť?

Veľkou témou v sociálnej oblasti bola podpora zamestnanosti a tam smerovalo aj veľa zdrojov. A toto nie je moja hlavná oblasť, ale je pravdou, že celkovo klesá na Slovensku nezamestnanosť a rôzne ukazovatele sa zlepšujú. To, čo sa dostatočne nepodarilo, je zameranie na dlhodobo nezamestnaných a znevýhodnených uchádzačov o prácu. A je to aj jedno z odporúčaní pre Slovensko do nového programového obdobia - zlepšiť spoluprácu verejných a neverejných služieb zamestnanosti a zapojiť aj sociálne služby.

Ďalšou témou, ktorá je dlhodobo financovaná zo štrukturálnych fondov, je podpora služieb pre ľudí z marginalizovaných komunít. Tam sa podporovali komunitné centrá či terénna sociálna práca. Som však rada, že po prvýkrát pomoc nesmerovala len do marginalozvaných rómskych komunít, ale aj k iným vyčleneným skupinám, napríklad ľuďom bez domova.

A pokiaľ ide o deinštitucionalizáciu, tak tam išlo jednak o mäkké zdroje cez národný projekt na podporu transformačných tímov, ktorý pripravuje manažmenty zariadení na plánovanie zmien. V zámeroch operačných programov sa však predpokladala aj synergia s následnými investičnými výzvami. A to sa nepodarilo naplniť, aj keď sme na to priebežne upozorňovali. A to viedlo potom k určitému sklamaniu v inštitúciách.

O čo sa hrá dnes? Bude nastavenie strategických dokumentov na ďalšie obdobie (2021-27) lepšie? 

Aj deinštitucionalizáciu sme na Slovensku začali riešiť, keď nás zvrchu upozornila Európska komisia, že financovať zatepľovanie už nechce. Takýmto spôsobom si komisia ako donor určuje niektoré podmienky, ktoré nás posúvajú aj v sociálnej oblasti. Napríklad to, že máme explicitne pomenovanú prioritu sociálnych inovácií a experimentov, považujem za veľmi dobré a dôležité. Ale opäť, všetko bude závisieť, ako sa to celé nastaví počas implementácie. 

Prednedávnom bola vládou schválená Partnerská dohoda a Program Slovensko sa dostal do medzirezortného pripomienkového konania. Takže proces prípravy nového obdobia je takmer na konci. Ako ho hodnotíš? Naučil sa už štát “robiť” participáciu? Môžeme hovoriť o skutočnom partnerstve?

Skupina Partnerstvo 2020+ vznikla niekedy v roku 2017. A na začiatku sme boli trochu zaskočení, že v tom čase sa paralelne robilo aj na Agende 2030, ktorá bola odborne facilitovaná externými ľuďmi. A bolo mi ľúto, že potenciál z týchto diskusií a ambícia, že práve Agenda 2030 má byť strešnou víziou a stratégiou štátu, sa nenaplnili. A pri eurofondoch sme začali odznova len preto, že to mala na starosti iná sekcia na tom istom úrade. 

Ale na druhej strane kvitujem, že do procesu hodnotenia boli prizvaní externí odborníci zo Slovenskej akadémie vied, ktorí pomáhali najmä pri definovaní problémov vo východiskových správach. A vtedy sa odohrala aj séria takých hĺbkovejších diskusií. Ale potom bolo asi rok a pol ticho. Keď sme hovorili o chýbajúcej vízii, tak ju ani nemôžeme mať, lebo nemáme ani kontinuitu profesionálnych úradníkov. 

V istej fáze procesu sme boli až zúfalí, pretože sa tak dvakrát ročne aj zvolali strentutia pracovnej skupiny, ale z 8 hodín boli 6 hodín prezentácie a potom bol priestor na diskusiu 2 hodinu v pléne 100 ľudí. Čiže bolo to dosť nepripravené a vtedy vznikla ponuka z Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti pomôcť ministerstvu s vedením a facilitáciou niektorých tematických skupín. A vtedy to pre mňa začalo dávať väčší zmysel.

V sociálnej oblasti sa realizovali aj špeciálne konzultácie s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny krátko pred začiatkom medzirezortného pripomienkového konania k Programu Slovensku. Ako k tomu došlo?

Myslím si, že to vychádza z dlhoročnej spolupráce v rámci Operačného programu Ľudské zdroje a aj v rámci národného projektu Partnerstvo, kde sme sa snažili za neverejný sektor ponúkať alternatívy riadiacemu orgánu. A z ich strany sme zachytili, že oni s tými neverejnými poskytovateľmi počítajú a že sa bez nich nedá táto oblasť zastrešiť. A že práve neverejní poskytovatelia v istom zmysle ťahajú za kratší koniec vzhľadom na komplikovanosť implementácie a problémy s vyplácaním platieb a podobne.

A zároveň sme cítili zo strany riadiaceho orgánu, že tieto dodatočné konzultácie aj im uľahčujú prácu. Pretože tam bolo veľa nevydiskutovaných vecí a niektoré z nich si stačilo len vysvetliť. Ak by im všetky pripomienky mali prísť až cez medzirezortné pripomienkové konanie, mali by oveľa viac práce. 

Čo je vlastne z tvojho pohľadu zmyslom a prínosom participácie a partnerstva? 

Vrátim sa na začiatok k tomu, ako som sa predstavovala. Ak chceme my ako spoločnosť prežiť turbulentné obdobia, ktorými prechádzame, tak sa musia mobilizovať komunity a aj neformálne vzťahy. Nedá sa všetko riešiť len zadefinovaním v zákonoch a zrazu to bude fungovať. Lebo vieme, že to tak často nie je. A o to viac sú dôležité vzťahy dôvery a možnosť spoľahnúť sa na partnerov.

A keď to prenesiem do roviny participácie s verejným sektorom, tak je to presne o tom. Že často zažívaš to, že ti principiálne nedôverujú a ich pohľad je o tom, že ty chceš ten systém využiť či zneužiť. A budovanie dôvery sa nedá dosiahnuť inak ako prostredníctvom dialógu. 

A v tom vidím aj pridanú hodnotu. Často hovoríme, že sa rozhoduje od stola. Áno, občas sa rozhodne inak, ako by sme to my chceli, ale ak tomu predchádza komunikácia, tak lepšie rozumiem dôvodom prečo. Viem sa na to lepšie pripraviť, vieme možno hľadať alternatívne cesty a možno len drobná zmena to vie spraviť znesiteľnejšie pre aktérov v teréne. 

Veľa rozhodnutí sa však stále deje na politickej úrovni, kde ten dialóg funguje úplne inak. A na to zatiaľ silný vplyv nemáme. 

Vidíš nejaké nedostatky aj na strane mimovládnych organizácií? Je niečo, čo sa musíme ešte my naučiť?

Áno, aj my sa máme ešte čo učiť. Najmä si uvedomiť, že v akých rámcoch sa pohybujú ľudia, s ktorými komunikujeme. Mali by sme sa naučiť aj používať jazyk, ktorý sedí do cieľov a priorít, ktoré sú určené. Lebo prinášať témy, ktoré Európska komisia ani nechce podporiť, je v niečom pre eurofondy irelevantné. Preto treba dobre zvážiť, kde aké témy otvárame. Ďalšou vecou je napríklad medzirezortné pripomienkové konanie. Ak je odôvodnenie k pripomienke len veľmi pocitové alebo je to len komentár, tak oni nevedia takúto pripomienku vyhodnotiť a zapracovať. A čo sa ja učím a stále si pripomínam, je, že Helena Woleková hovorila, že vždy máš mať v šuflíku napísaný návrh zákona alebo pozmeňovací návrh alebo body do stratégie, lebo niekedy je dobré len to vytiahnuť a ľahšie sa diskutuje o niečom, čo už je na papieri. 

V čom vnímaš pridanú hodnotu projektu Partnerstvo? 

Podľa mňa žijeme v spoločnosti, kde je dôležité, aby ti dvere otvoril a predstavil ťa niekto, koho druhá strana akceptuje. Tým, že Úrad splnomocnenca pre rozvoj občianskej spoločnosti existuje, je to vhodná platforma a garant pre verejnú správu práve pre to otváranie dverí tretiemu sektoru.