Preskočiť na hlavný obsah Prejsť na hlavnú ponuku

Rómske komunity

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 6. február 2023, pondelok
 

Partnerstvo je cieľ, participácia je cesta

21. 01. 2022

Prvým hosťom série rozhovorov pod názvom “Umenie partnerstva” bol Martin Giertl, splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského, neskôr vyše 20 rokov pôsobil ako právnik v Nadácii Charty 77. Splnomocnencom vlády je od roku 2014. Rozhovor viedol Laco Oravec v rámci projektu Partnerstvo.

Ako si vnímal vznik Úradu splnomocnenca Vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti? A prečo vlastne taký úrad má existovať?

Na konci roku 2021 si myslím, že to bolo veľmi dobré a múdre rozhodnutie. História a prax ukázala veľké opodstatnenie a význam Úradu. Ak si sa pýtal, čo som si myslel vtedy, keď Úrad vznikal, tak som až taký nadšený nebol. Ja som z mimovládnych štruktúr, 20 rokov som pôsobil ako právnik v Nadácii Charty 77, bol som aj členom Grémia tretieho sektora. Čiže som bol dosť skeptický. Viem, čo tomu predchádzalo. Boli tu požiadavky časti mimovládnych organizácií na silnejšie zastúpenie v štruktúre štátu. Bolo to obdobie, kedy grémium už viacmenej nefungovalo a bolo nahrádzané konceptom Rady vlády pre MNO. Viacerí sme to vnímali ako ústup z pozície občianskej spoločnosti a mimovládnych organizácií statusovo, pretože sme boli presvedčení o tom, že to trojnožie založené na verejnej moci, podnikaní a občianskej spoločnosti je to najlepšie, čo môže byť. Doposiaľ som presvedčený, že ak to je nevyvážené, tak to začína byť problém. Ale nie problém len pre občiansku spoločnosť, ale aj pre verejnú moc, aj podnikanie. Nebolo však hneď od začiatku vnímané, že ten najelpší model bude, ak si to štát zrazu osvojí a téma občianskej spoločnosti sa stane súčasťou verejnej správy. Možno v niečom som teraz poopravený a bolo by neprirodzené, keby som teraz tvrdil, že nie je dobré, že to tak je. Lebo ako splnomocnenec po siedmich rokoch viem veľmi dobre vyhodnotiť, čo tá agenda znamená, aké máme úspechy a čo sa mení aj vo vzťahu k občianskej spoločnosti. Zvolila sa táto cesta a toto sa realizovalo.

Aký by mal byť vzťah štátu a občianskej spoločnosti? V čom sa štát má a v čom nemá angažovať?

Stále som presvedčený, že čím menej štát robí, tým lepšie. Ale na druhej strane, štát má vytvárať legislatívne a ekonomické prostredie pre všetky zložky spoločnosti, aby vedeli fungovať a aby to bolo vyvážené a spravodlivé. A aby v konečnom dôsledku kooperácia rôznych zložiek spoločnosti smerovala k nejakému zlepšeniu života v krajine. Takže intervencie štátu sú potrebné a opodstatnené, pretože sme stále transformujúca sa krajina. To však neznamená, že Úrad splnomocnenca má niečo regulovať. To by som považoval za kardinálne nepochopenie roly nášho Úradu. Sme poradný orgán a máme svoju agendu - jej dva základné body sú koncepcia rozvoja občianskej spoločnosti a otvorené vládnutie. V tom realizujeme aktivity smerom k posilňovaniu občianskej spoločnosti. A určite nie reguláciou, ale poskytovaním príležitostí, partnerstvom a participáciou. 

Z môjho pohľadu je Úrad aj akýmsi mostom medzi verejnou správou a občianskou spoločnosťou. Máš pocit, že existencia Úradu za tých 10 rokov existencie zohrala nejakú rolu pri rozvoji kultúry partnerstva?

Zohrala absolútne pozitívnu a výnimočnú rolu. Zásluhou Úradu je, že dnes máme rôzne inštitúty pre participáciu vo formálnej podobe - ako predbežná informácia, správa o účasti verejnosti. Realizovali sme aj viaceré národné projekty či vzdelávanie na všetkých úrovniach štátnej správy a samosprávy, až po aktivity zameraná na participáciu na stredných, základných, ale aj materských školách. Je pozoruhodné, čo sa podarilo za posledné roky a kam sme posunuli slovenskú spoločnosť od legislatívy cez prax až po vzdelávanie. Myslím, že sme urobili veľký krok dopredu, ale nemyslím si, že súčasný stav je už ideálny.

Teraz jedna terminologická otázka. Vidíš nejaký rozdiel medzi občianskou spoločnosťou a tretím sektorom?

Tretí sektor bol historicky zaužívaný pojem, najmä z dôvodu vymedzenie k ďalším dvom sektorom - verejnému a podnikateľskému. V tom čase boli dominantnou zložkou spoločenských procesov mimovládne neziskové organizácie, teda tretí sektor. Občiansku spoločnosť vnímam širšie ako len mimovládne organizácie, pretože ju tvoria všetci aktívni občania v rôznych formách. Nemôžeme zabudnúť ani na akademickú sféru, ako aj ďalšie segmenty občianskej spoločnosti.

V akej kondícii je dnes občianska spoločnosť? 

Ja si vôbec nemyslím, že občianska spoločnosť je v zlom stave. A je to aj preukázané rôznymi faktormi a dátami. Ten stav vôbec nie je taký negatívny, ako je to mnohokrát mediálne podávané, čo nedávno ukázal aj náš výskum. Napríklad akademická obec už úplne inak reaguje na spoločenské javy a zapája sa do procesov a v tom vidím obrovskú nádej pre zmenu, lebo mne hlas akademickej obce absolútne chýbal. A pandémia nám ukázala, že rola dobrovoľníctva je už úplne iná ako kedysi. A to nielen na Slovensku, ale celosvetovo. Na druhej strane, občianska spoločnosť je veľmi heterogénna množina, ktorá vôbec nemá len tú pozitívnu stránku. Ale zo zahraničia vieme, že to demokratické a humanistické zvykne prevýšiť tie negatívne zložky.

Čo je pre teba za posledných pár rokov dôkazom, že občianska spoločnosť napreduje?

Mne veľkú radosť urobilo, keď sa nám podarilo v rámci programu Efektívnej verejnej správy presadiť peniaze z eurofondov na aktivity mimovládnych neziskových organizácií zamerané na tvorbu verejných politík v spolupráci s orgánmi verejnej správy. Doteraz som presvedčený, že to bol unikátny model, v rámci ktorého sa zrealizovalo približne 100 projektov a medzi nimi boli aj mnohé organizácie, ktoré predtým neboli známi aktéri. Tým chcem povedať, že Slovensko je aj v tomto veľmi pestrá krajina a veľmi veľa vecí sa deje mimo Bratislavu a občianska spoločnosť je veľmi silná aj v iných mestách či malých komunitách. Tento program mal dve podoblasti. Jedna bola zameraná priamo na spoluprácu mimovládnych organizácií s nejakou verejnou inštitúciou a druhá zas na participáciu a sieťovanie.

Ako ty vnímaš rozdiel medzi partnerstvom a participáciou?

Partnerstvo je vzťah, ktorý je už zadefinovaný. Mal by byť rovnocenný a spravodlivý. Ak teda rozprávame o skutočnom partnerstve. A vlastne to nie je nič iné, ako keď rozprávame o partnerstve v osobnom živote alebo o priateľstve. 
Participácia je cesta. Hľadanie toho, aby raz sme mohli povedať, že ten vzťah je partnerský.

Participácia je teda cesta a nie cieľ. Cieľom môže byť práve partnerstvo, ktoré bude silné, chránené cez inštitucionálne, legislatívne či finančné nastavenie.

Pozrime sa teraz na eurofondy. Myslíš, že celý étos a potreba participácie a partnerstva k nám prišli práve "z Bruselu"?

V stabilných demokratických krajinách západnej Európy, ktoré historicky tvoria základ Európskej únie, asi nič iné ako partnerstvo a participácia ani nemôže byť. Tá požiadavka smerom ku krajinám, ktoré to až tak nemajú v základnej výbave alebo sa to len vyvíja, je preto prirodzená a rozumná.

Dôsledkom toho, však, môže byť istý formalizmus a sklamanie z kvality samotných procesov participácie. Ako hodnotíš končiace obdobie eurofondov 2014-2020 z hľadiska schopnosti efektívne spolupracovať?

Veľa nás to naučilo. Keby tu neboli tieto povinné nástroje, veľa by sme pokazili, pretože by sme k tomu pristupovali do veľkej miery vyslovene politicky. V tomto je únia pre nás dôležitá. Ale podobne máme vynikajúcu skúsenosť s Nórskymi alebo Švajčiarskymi fondami, ktoré nás tiež naučili oveľa pragmatickejšie spolupracovať a napĺňať potreby spoločnosti. Ten vývoj je teda dynamický a súvisí aj s tým, že je tu vyšší tlak, pretože viac hráčov je dnes v rôznych pracovných skupinách, komisiách, výboroch. Občas je tých ľudí až priveľa a je to potom prebyrokratizované, aj preto, že nám chýba dôvera v participáciu. Za tých posledných sedem rokov to hodnotím tak, že oveľa viac aktérov občianskej spoločnosti je toho súčasťou. Tým pádom je väčší tlak na sprostredkovateľské a riadiace orgány, v ktorých, však, tiež dnes pracuje veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí sú otvorení a ktorí skúsenosť s občianskou spoločnosťou vnímajú pozitívne. 

A čo implementácia? Mali mimovládne organizácie dosť priestoru funkčne čerpať eurofondy a realizovať tak svoju misiu? 

Samozrejme, štát v prvom rade využíva eurofondy na všetko, čo v spoločnosti chýba. Napríklad veľké stavby či zanedbaná infraštruktúra. Rozhodujú o nich v konečnom výsledku politici, ktorí majú tendenciu napĺňať aj prostredníctvom eurofondov svoje programy a predstavy o krajine. Takže je to aj o tej miere, že či myslím aj na ostatných, napríklad na subjekty občianskej spoločnosti. 

Aký máš pocit z prípravy nového programového obdobia eurofondov (2021-27)?

Mňa veľmi teší, že prítomnosť nášho Úradu v tomto procese je cítiť prostredníctvom projektu Partnerstvo. Je to úplne iné ako v predošlom období, pretože vtedy niečo podobné neexistovalo. Kiežby boli aj politici uvedomelí a vedeli s týmto narábať a vážili si to. Pretože pre akúkoľvek legitimitu rozhodnutia, tobôž ešte ak ide o peniaze, je dôležité zapojenie všetkých sektorov spoločnosti. Nie je to však jednoduché, pretože mimovládne organizácie majú zriedka na takéto zapojenie kapacity, často je to nadstavba ich práce. Na druhej strane, mnohí reprezentujú rôzne zoskupenia a platformy, a teda zastupujú názor širšej množiny organizácií z nejakej oblasti.

Dnes už máme množstvo poradných orgánov, rád vlády, pracovných skupín a podobne. Jedna z opakujúcich sa výhrad však je, že často je občianska spoločnosť len formálnou kulisou. V čom ty vidíš najväčšie rezervy na oboch stranách dialógu medzi verejnou správou a mimovládnymi organizáciami?

Vždy je čo zlepšovať. Je to všetko o drobnej systematickej práci, a preto si vážim, keď akýkoľvek pokrok v tomto smere nastane a stáva sa stabilným prvkom celého systému, teda stanú sa z neho pravidlá hry. Účasť reprezentantov z mimovládneho prostredia v rôznych orgánoch pri rozhodovaní štátu môže mať dve formy. Jedna je úplne nezávislá a druhá znamená, že za to dostávate aj financie, čo je rozšírené v niektorých európskych krajinách ako Nemecko či Rakúsko. Ale v konečnom dôsledku je to vždy o tom, ako úprimne to politici s participáciou myslia.

Na záver, čo čaká váš Úrad v roku 2022?

Nedávno bolo 10. výročie otvoreného vládnutia a v súčasnosti pripravujeme nový akčný plán k tejto téme. Zároveň rozbiehame národný projekt Participácia 2 a pokračuje aj projekt Partnerstvo. Budem tiež rád, ak čím skôr budeme mať aj novú Koncepciu rozvoja občianskej spoločnosti. 

 

Dôležité odkazy

[DoleziteOdkazy]

Dôležité oznamy

[DoleziteOznamy]