História archívu

Dejiny archívov, z ktorých sa postupne vytvoril dnešný Archív Galanta so sídlom v Šali, siahajú do polovice 17. storočia. Jeho najstarším predchodcom je mestský archív v Šamoríne. O spôsobe uchovávania dôležitých právnych dokumentov mesta Šamorín sa zachovali údaje už z polovice 17. storočia. Mestský archív v dnešnom chápaní vznikol v druhej polovici 19. storočia. Do organizačnej štruktúry štátom riadených archívov bol pripojený v roku 1960, keď bol včlenený do Okresného archívu v Šamoríne.

Okrem Mestského archívu v Šamoríne sú právnymi predchodcami dnešného Archívu Galanta so sídlom v Šali aj okresné archívy, ktoré vznikli na základe územnosprávneho členenia platného od 1. februára 1949 v okresoch Dunajská Streda, Galanta, Sereď, Šaľa, Šamorín a Veľký Meder (predtým Čalovo). Rozhodnutie zriadiť okresné archívy sa spája s uznesením zasadnutia Štátnej archívnej komisie v Prahe z 26. októbra 1951. Na jeho základe nariadil Krajský národný výbor v Bratislave 7. marca 1952 ustanoviť v každom okrese jedného odborného archívneho pracovníka, ktorý by riadil činnosť všetkých archívov v okrese po odbornej a organizačnej stránke, zabezpečoval by spojenie archívov a registratúr národných výborov s krajským archívom. Najkvalitnejší archivár v okrese mal byť poverený zriadením okresného archívu. Kde nebolo možné nájsť vhodnú osobu na post okresného archivára, vykonával túto činnosť archívny referent ustanovený spomedzi pracovníkov okresného národného výboru. Svoju činnosť začali okresné archívy ako súčasti tretieho (vnútorného) referátu okresných národných výborov. Okresný archivár bol odborným pracovníkom povereným starostlivosťou na svojom úseku činností o všetky národné výbory v okrese. Podľa smernice Povereníctva vnútra č. 14 z roku 1958 sa okresné a mestské archívy stali odbornými archívnymi zariadeniami národných výborov. Tým sa zavŕšil proces osamostatňovania sa okresných archívov od vnútorného referátu okresných národných výborov.

Spočiatku bola prax taká, že funkciu okresného archivára pre viaceré okresy zastávala jedna osoba. S najväčšou pravdepodobnosťou bolo tomu tak kvôli nedostatku vhodných pracovníkov. Jeden archivár vykonával funkciu okresného archivára pre okresy Galanta, Senec a Sereď, jeden archivár pre okresy Dunajská Streda a Veľký Meder, jeden pre okres Šaľa a jeden archivár pre okres Šamorín. V priebehu 50. rokov 20. storočia sa však miesta okresných archivárov v jednotlivých okresoch postupne obsadzovali. Činnosť okresných archívov sa v prvých rokoch ich existencie sústredila na vyraďovanie registratúrnych záznamov na úradoch národných výborov. Okrem písomností vzniknutých z činnosti národných výborov sa v tomto čase preberali do archívu aj dokumenty notárskych úradov. Archívy väčšinou sídlili v budovách okresných národných výborov alebo v miestnych kaštieľoch. Bolo pre ne vyčlenených niekoľko miestností, v ktorých sa zriadili depoty a kancelária s bádateľňou. Už v tomto období začali archivári pracovať na prvých archívnych pomôckach, usporadúvali prevzaté archívne fondy, z ktorých niektoré boli vplyvom aj vojnových udalostí v rozsype. Okrem toho boli poverovaní vyhľadávaním archívnych dokumentov k špecifickým témam – prevažne k dejinám robotníckeho hnutia a Komunistickej strany Československa – pre potreby výstav archívnych dokumentov pri rôznych príležitostiach a rešeršami pre potreby vedeckých pracovníkov z rôznych odborných pracovísk. Počet bádateľských návštev záležal od množstva zachovaných informácií vo fondoch toho-ktorého archívu. Priemerne zaznamenali okresné archívy v 50. rokoch 1 až 3 bádateľské návštevy za rok (okrem Okresného archívu v Šamoríne, ktorý vykázal za rok 1958 až 75 bádateľov). Starostlivosť o registratúry národných výborov v okrese a záchrana archívneho dedičstva si vyžadovali veľkú mobilitu archivárov. Dokladá to výkaz o prejazdených kilometroch služobného auta typu Škoda 1201 vybaveného autorádiom priradeného pri Okresnom archíve vo Veľkom Mederi. Koncom 50. rokov bolo na tomto služobnom vozidle najazdených ročne približne 50 000 km.

Pretože sa v okresoch Veľký Meder a Dunajská Streda spočiatku nedarilo obsadiť miesto pracovníka okresných archívov kvalifikovanou osobou, poveril bratislavský krajský archivár v roku 1953 vykonávaním odborných archívnych činností v týchto okresoch Dr. Ovídia Fausta. Ten vypomáhal aj okresnému archivárovi v Šamoríne Imrichovi Latkóczymu. Pozícia archivára v okresoch Dunajská Streda a Veľký Meder bola obsadená až v júli 1954, keď sa funkcie archivára ujal Alexander Kršák. Na tejto pozícii pracoval do 15. januára 1956, keď bol služobne preradený na miesto okresného archivára v Senci. Alexander Kršák sa osobne zúčastňoval vyraďovania registratúrnych záznamov na národných výboroch v okrese a tým pre archív získal prvé prírastky v podobe archívnych fondov notárskych úradov, ktoré boli v tom čase zmanipulované s fondmi národných výborov. Alexander Kršák tak položil základy Okresného archívu v Dunajskej Strede. Po jeho odchode zostala funkcia okresného archivára pre okresy Dunajská Streda a Veľký Meder neobsadená až do konca roka 1957, keď bol za okresného archivára v Dunajskej Strede vymenovaný Alexander Kovács. Už začiatkom roka 1960 zastupoval chorého okresného archivára Kovácsa František Žifčák, ktorý sa po zapracovaní v Okresnom archíve v Šamoríne stal v priebehu roka 1960 až do 1. júla 1963 riadnym okresným archivárom v Dunajskej Strede. Za jeho pôsobenia sa v roku 1962 presťahoval archív do priestorov v Žltom kaštieli v Dunajskej Strede. Okresný archív vo Veľkom Mederi sa v roku 1957 personálne osamostatnil od Okresného archívu v Dunajskej Strede. Okresným archivárom sa v tomto roku stal Bruno Janík, ktorého v roku 1959 vystriedal Jozef Kúr a neskôr Imrich Latkóczy, ktorý bol okresným archivárom vo Veľkom Mederi do 1. júna 1961. Od 1. júla 1956 bol zriadený Okresný archív v Seredi a okresným archivárom sa stal Ján Straka. Úlohu archivára dovtedy plnil referent na okresnom národnom výbore Ľudovít Ševeček. Až po nástupe Jána Straku sa začalo s vyraďovaním v registratúrach národných výborov a dokumenty boli do archívu preberané až od roku 1957, pretože dovtedy archív nedisponoval vhodnými priestormi na uloženie archívnych dokumentov. Okresný národný výbor v Šamoríne sa snažil obsadiť miesto okresného archivára už od apríla 1952. Na toto miesto navrhli Imricha Latkóczyho, ktorý funkciu prijal. Krátku dobu v roku 1953 vykonával úlohu archívneho pracovníka v Šamoríne aj Štefan Chlebo. Okresný archív v Šali bol založený už v roku 1952 a okresnou archivárkou sa stala Terézia Petrová. Archív sídlil v suterénnych priestoroch okresného národného výboru. Teréziu Petrovú nahradila medzi rokmi 1953 a 1954 Žofia Cvalingová. Od 1. januára 1955 do 1. novembra 1955 Štefan Kučera a po ňom Štefan Benci, ktorý sa stal dôležitou osobnosťou pre formovanie archívu. Po reorganizácii okresov v roku 1960 zanikli okresné archívy v Seredi, vo Veľkom Mederi, v Šamoríne a z právneho hľadiska v Šali. Podľa novej organizačnej štruktúry verejnej správy pokračoval vo svojej činnosti len Okresný národný výbor v Galante a Okresný národný výbor v Dunajskej Strede, pri oboch pokračovali vo svojej činnosti aj archívy.

Pôvodný Okresný archív v Galante bol založený v roku 1952. Okresným archivárom bol medzi rokmi 1952 a 1954 Jozef Benkovský, ktorého nahradil Karol Niedermann a od roku 1957 Katarína Forróová. Okresný archív v Galante mal k dispozícii jednu miestnosť v neogotickom kaštieli v Galante a pre potreby archívu bola vytypovaná budova kaštieľa v obci Nebojsa. Plán presťahovať archív do Nebojsy sa nenaplnil, pretože kaštieľ v tejto obci bol priradený Slovenskému úradu dôchodkového zabezpečenia. Kvôli nedostatku priestorov bol po reorganizácii v roku 1960 premiestnený okresný archív z Galanty do Šale, čo v skutočnosti znamenalo, že vo svojej činnosti prakticky pokračoval bývalý okresný archív v Šali pod novým názvom Okresný archív v Galante so sídlom v Šali. Vedúcim archivárom pre národné výbory v novozriadenom okrese Galanta sa stal už spomínaný Štefan Benci. V priebehu roka 1960 boli do Šale presťahované archívne dokumenty z Galanty a zo Serede. S archívmi sa presťahovali aj zamestnanci, a tak v archíve v Šali pôsobili okrem Štefana Benciho bývalý okresný archivár zo Serede Ján Straka a bývalá okresná archivárka z Galanty Katarína Forróová. O zlúčení Okresného archívu v Dunajskej Strede s Okresným archívom v Galante sa rozhodlo v roku 1964. Zlúčením vznikol Oblastný archív Galanta so sídlom v Šali, ktorý od svojho vzniku zápasil s priestorovými problémami. Bol uložený v suterénnych priestoroch bývalého Okresného národného výboru v Šali. Vďaka iniciatíve riaditeľa archívu v Šali Štefana Benciho sa začala v roku 1971 spolupráca s Mestským národným výborom v Šali vo veci adaptácie budovy šalianskeho kaštieľa pre účely Oblastného archívu Galanta so sídlom v Šali. Do priestorov kaštieľa sa archív presťahoval v roku 1974 zo suterénnych priestorov budovy bývalého okresného národného výboru, pôvodne postavenej v roku 1935 pre Okresný úrad v Šali.

V roku 1969 sa vplyvom zmien v umiestnení Štátneho oblastného archívu v Nitre situácia skomplikovala. Na základe uznesenia vlády boli pre účely nápravného zariadenia v Nitre uvoľnené pôvodné priestory župnej väznice v Nitre, kde dovtedy sídlil Oblastný archív v Nitre. Časť archívnych fondov nitrianskeho archívu bola preto presťahovaná v roku 1972 do už čiastočne upravenej budovy kaštieľa v Šali a časť fondov bola premiestnená do kaštieľa v Malej Lúči, kde sa nachádzalo registratúrne stredisko (spisovňa) Okresného národného výboru v Dunajskej Strede a kde mal pred tým už svoje depoty bývalý Okresný archív v Dunajskej Strede. Oblastný archív Galanta so sídlom v Šali sa musel uspokojiť s jedným krídlom štvorkrídlového objektu kaštieľa v Šali, čo spôsobilo, že archívne dokumenty zo spádovej oblasti vtedajšieho Oblastného archívu Galanta so sídlom v Šali aj naďalej museli zostať u pôvodcov, pretože archív nemal dostatočné priestorové kapacity na preberanie dokumentov.

Oblastný archív Galanta so sídlom v Šali zápasil aj s nedostatkom odborných pracovníkov. Prvým vysokoškolsky vzdelaným zamestnancom archívu bol promovaný historik Jaromír Bajza, ktorý však v archíve pracoval krátku dobu medzi rokmi 1965 – 1966. Až do roku 1976, keď bola do archívu prijatá absolventka Katedry československých dejín a archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Edita Fehérová, nemalo pracovisko vysokoškolsky vzdelaného archivára. V tomto období dochádza aj k personálnym zmenám vo vedení archívu. Vedúceho archívu Štefana Benciho z dôvodu jeho zdravotného stavu od konca roku 1974 zastupovala Alžbeta Cimermanová, ktorá bola poverená vedením archívu. Od roku 1986 preberá vedenie archívu Veronika Nováková, ktorá spočiatku zastupovala Alžbetu Cimermanovú a od roku 1987 sa stala riaditeľkou archívu. Po nastúpení Veroniky Novákovej na post riaditeľky zaznamenal archív všestranný rozmach. Zvyšovala sa úroveň odborných činností, zaviedli sa pravidelné kontroly pôvodcov registratúr a dával sa väčší dôraz aj na správu vlastnej registratúry. Jej úsilím sa podarilo vo veľkej miere zrekonštruovať a zmodernizovať budovu kaštieľa v Šali, čím sa zlepšilo pracovné prostredie a podmienky uloženia archívnych dokumentov. Usporadúvaním odborných prednášok a konferencií, participáciou na tvorbe mestských a obecných monografií si archív pod jej vedením získal silnú pozíciu v obvode jeho územnej pôsobnosti. Odbornú fundovanosť Veroniky Novákovej, ktorou pozdvihovala činnosť archívu, dokumentujú jej členstvá vo viacerých odborných komisiách a spoločnostiach.

Po prijatí archívneho zákona v roku 1975, ktorý nepoznal typ oblastného archívu uchovávajúceho dokumenty okresnej a miestnej proveniencie, sa pre označenie dnešného archívu postupne ustálilo pomenovanie Štátny okresný archív v Galante so sídlom v Šali. Postupne sa zlepšilo aj odborné zloženie archívu, priestorové problémy ale naďalej pretrvávali. Mierne zlepšenie nastalo len v roku 1987, keď sa pre ohrozenie stavu dokumentov z kaštieľa v Malej Lúči vysťahoval Oblastný archív v Nitre, ktorý vtedy dočasne premiestnil svoje dokumenty do Slovenského národného archívu. Do týchto nevyhovujúcich priestorov mohol galantský okresný archív prevziať v roku 1987 fondy notárskych úradov a škôl z 19. a z prvej polovice 20. storočia, pravda len odtiaľ, kde sa tieto dokumenty zachovali. Po prijatí novely archívneho zákona v roku 1991 sa právne upravilo aj postavenie Štátneho okresného archívu Galanta so sídlom v Šali, ktorý v tom čase ako jediný okresný archív na Slovensku spravoval archívne dokumenty z dvoch okresov. Prednosta okresného úradu v Galante a prednosta okresného úradu v Dunajskej Strede podpísali zmluvu o spoločnom spravovaní okresného archívu. Dňa 24. júla 1996 v zmysle územnej reorganizácie Slovenskej republiky vznikol okres Šaľa. Archív sa stal odborným zariadením nového Okresného úradu v Šali pod názvom Štátny okresný archív v Šali. Postupne sa pre tento archív začali vytvárať lepšie podmienky. Štátny oblastný archív v Nitre sa z budovy kaštieľa v Šali odsťahoval v roku 1996. Od tohto času je budova kaštieľa využívaná výlučne pre účely archívu s územnou pôsobnosťou v okresoch Dunajská Streda, Galanta a Šaľa. Pri reforme štátneho archívneho systému v roku 2002 sa Štátny okresný archív v Galante so sídlom v Šali stal pobočkou Štátneho archívu v Bratislave a od prijatia novely zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v roku 2015 sa stal súčasťou Štátneho archívu v Nitre ako jedno z jeho pracovísk. Od 1. januára 2021 je účinná novela zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach, ktorá prináša novú sústavu štátnych archívov. Od 1. januára 2021 patrí pracovisko Archív Šaľa pod Štátny archív v Trnave a nesie nový názov Archív Galanta so sídlom v Šali.

  

Žltý kaštieľ v Dunajskej Strede, od roku 1962 sídlo Okresného archívu v Dunajskej Strede (Zdroj: https://danubeislands.sk/zaujimavosti/slachticke-sidla/zlty-kastiel-dunajska-streda)

 

Budova paulánskeho kláštora v Šamoríne, kde sídlil Okresný národný výbor v Šamoríne spolu s okresným archívom, presný rok vzniku fotografie je neznámy. (Zdroj: FOJTÍK, Ivo − PRESINSZKY, Ľudovít – SZITÁS, Zoltán: Šamorín a okolie na pohľadniciach a fotografiách, FOTOS, 2000, s. 73)

 

Budova Okresného národného výboru v Čalove, kde sídlil Okresný archív v Čalove (Veľký Meder), 1950. (Zdroj: https://regifotok.csemadok.sk/fototar1/nagymegyeri-jarasi-nemzeti-bizottsag-epulete/)

 

Neogotický kaštieľ v Galante, pred rokom 1950. Medzi rokmi 1952 – 1960 sídlo Okresného archívu v Galante. (Zdroj: Fond Zbierka pohľadníc, ŠA v Trnave pracovisko Archív Galanta so sídlom v Šali)

 

Kaštieľ v Seredi, kde sídlil Okresný národný výbor spolu s Okresným archívom v Seredi, fotografia vznikla medzi rokmi 1945 – 1960.

(Zdroj: http://www.vodnyhrad.sk/historia-vodneho-hradu/dobove-pohladnice)

 

Budova Okresného národného výboru v Šali, v roku 1970. Do roku 1974 sídlo Okresného archívu v Galante so sídlom v Šali. (Zdroj: Fond Zbierka pohľadníc, ŠA v Trnave pracovisko Archív Galanta so sídlom v Šali)

 

Renesančný kaštieľ v Šali, sídlo Štátneho archívu v Trnave pracovisko Archív Galanta so sídlom v Šali (Autor: Jozef Meliš, 2020)

 

Kaštieľ v Malej Lúči, detašované pracovisko Archívu v Galante so sídlom v Šali (Zdroj: https://mapio.net/pic/p-106211923/)

Prvé údaje o opevnenom objekte v Šali máme z roku 1297, v listine kráľa Ondreja. Touto listinou udelil kráľ donáciu Abrahámovi Rufusovi z Galanty. V listine sa uvádza, že Albert, rakúsky princ, ktorý chcel získať uhorský trón, obsadil kláštory v Šali a v Diakovciach a prebudoval ich na pevnosť. Abrahám Rúfus tieto lokality získal späť a odovzdal ich pôvodným majiteľom, teda Diakovce Pannonhalmskému kláštoru a Šaľu turčianskemu  prepoštstvu. Žiaľ, ďalšie údaje o tejto budove v Šali nemáme.

Z prvej polovice 15. storočia sa zachovali listy kastelánov, ktorí používali označenie „kastelani in Chelle“. Lokalizovanie hradu (castellum), na ktoré sa toto označenie vzťahuje, nie je jednoznačné. V regestoch bratislavského mestského archívu sa uvádza označenie Sala, no maďarskí historici ho považujú za názov lokality Čela na Žitnom ostrove. 

Je isté, že Šaľa zostala majetkom turčianskeho premonštrátského rádu až do polovice 16. storočia. Územie Šale a k nej patriace dediny boli v roku 1586 v miestnom kostole slávnostne odovzdané členom Spoločnosti Ježišovej. Rektor viedenského kolégia vo svojej korešpondencii uviedol pri opise tohto slávnostného aktu, že mestečko nemá hradby a sú v ňom len jednoduché domy. Vo svojom liste nespomína hrad či pevnosť, teda dá sa predpokladať, že dnešný kaštieľ v tomto období ešte nestál. Nasvedčujú tomu aj listy členov spomínaného rádu, z nasledujúceho obdobia. Existenciu rezidencie, teda sídla tunajšieho panstva však môžeme oprávnene predpokladať už v tomto období. 

V roku 1598 premiestnili do Šale tri triedy jezuitského kolégia z Kláštora pod Znievom. Študenti boli ubytovaní v miestnych šľachtických domoch. V roku 1604 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie slávnostne položili základný kameň nového kolégia. Taliansky staviteľ Jozef Brizio pripravil dva plány na výstavbu kolégia v roku 1600. Žiaľ, zatiaľ sme ich nenašli. Podľa správ jeden projekt navrhoval, aby súčasťou kolégia sa stal už existujúci kostol, druhý projekt navrhoval postaviť kolégium severne od kostola. Problémy pre výstavbu znamenali ustavičné turecké nájazdy, ale aj zabezpečenie stavebného materiálu, najmä kameňa. V Šali v tomto období už pracovala tehelňa. Stavebné práce sa rozbehli hneď po položení základného kameňa. V prameňoch z rokov 1604 - 1605 máme zachované mená talianských staviteľov, ktorými boli: Joannes Camillus, staviteľ, Mikuláš Malcrida, murár, Bernardinus Ambrosius, murár a  Mikuláš Dietrich, stolár.

Už v čase položenia základného kameňa sa spomína, že bola odovzdaná knižnica kolégia. Či bola samostatnou stavbou, alebo sa stala súčasťou komplexu budovy kolégia, pramene nespomínajú.

V apríli 1605 Šaľu obsadili vojská Štefana Illéšházyho, vojvodcu Štefana Bočkaja. Členov Spoločnosti Ježišovej vyhnali a zabrali ich majetky. Zo svedeckej výpovede z roku 1610 sa dozvedáme, že zo Šale, po obsadení mestečka,  zobrali viac ako 95 tisíc tehál, pripravených pre stavbu kolégia, do Pezinka, Grobu, Galanty, Mojtína a Šurian. Keďže majetky jezuitom neboli ani v roku 1610 vrátené, Šaľa sa dostala do majetku ostrihomského arcibiskupstva.

V roku 1622 Peter Pázmány  napísal v Šali nový domový poriadok pre svoj dvor, ktorý azda môžeme považovať za dôkaz, že  budova niekdajšieho kolégia bola dobudovaná na kaštieľ. Pôdorys budovy z tohto obdobia však nepoznáme, zachoval sa až zo šesťdesiatych rokov 17. storočia, kedy budova už slúžila aj na obranné účely. V čase, kedy na príkaz  kráľa Leopolda postavili pri Váhu vojenskú pevnosť, na pláne je zakreslená cesta, označená ako „cesta k jezuitskému kaštieľu“. Po zničení vojenskej pevnosti pri Váhu povodňou, bola opevnená budova kaštieľa. Okolo nej bola vodná priekopa a jej múry boli zvýšené. Vedľa budovy boli aj vojenské  baraky a časť mestečka spolu s kostolom bola ohradená akýmsi oplotením.

Vojenská pevnosť po oslobodení Nových Zámkov stratila svoju opodstatnenosť a bola čiastočne odstránená, prestavaná. V prameňoch sú len úvahy, čo  s provizórnymi budovami vedľa kaštieľa. Nápis na čelnej fasáde kaštieľa, ktorý bol objavený pri pamiatkovom výskume v roku 2006, prezrádza, že budova bola prestavaná v roku 1729. Prvý opis miestností kaštieľa poznáme z roku 1774, kedy po zrušení jezuitského rádu, mal prejsť do majetku kráľovskej komory. V opise sa uvádza, že budova má jedno poschodie a je postavená z pevného materiálu. Budova v roku 1774 už nebola považovaná za pohodlnú a obývali ju len úradníci a strážca brány. Na poschodí, zo strany kostola, sa nachádzala malá okrúhla kaplnka, ktorá mala predizbu. Vo východnej časti sa nachádzala jedáleň. Jedáleň pokračovala malou okrúhlou miestnosťou, pred ňou  bola miestnosť rektora. Vedľa bola komora,  izba správcu, ďalšie dve miestnosti, izba právnika, malá okrúhla miestnosť na odkladanie rôznych vecí, v čase súpisu prázdna. Nad vchodom do kaštieľa sa nachádzali dve hosťovské izby. Na hornom podlaží sa nachádzali rôzne staré obrazy od rôznych umelcov. V súpise sa spomína aj izba Petra Pázmánya. Jej presné miesto nie je známe.

Podľa súpisu, pri vchode do budovy bolo vidieť klenbový vchod pre vozy. Pod  bránou vpravo bol byt strážcu brány, sklady a kuchyňa a vľavo bola zemepanská väznica. Z východnej strany na sever bol sklad potravín a ďalšie skladové priestory. Pod kaštieľom podľa súpisu boli pivnice.

O prestavbe kaštieľa na poschodí sa zachovali súpisy prác z rokov 1793-1795. Práce vykonali bratislavskí majstri: stolár Ľudovít Grünberg, zámočník Ján Schmied, sklár Jozef Höff a maliar Jozef Nist. Okrem nich pracovali na prestavbe aj početní domáci majstri. Kaštieľ po prestavbe slúžil na rôzne účely, jeho priestory sa aj prenajímali, ale okrem správy panstva sa v tejto budove sústredili aj archívy zrušených kláštorov v dobe panovania Jozefa II. Menšie opravy na budove boli vykonané aj v prvej polovici 19. storočia, kedy už jej priestory stratili svoj pôvodný význam a obývali ich okrem úradníkov nájomcovia. Prenajímaním budovy sa nekončilo ani v 20. storočí, po vzniku ČSR sem premiestnili žandársku stanicu, ale nachádzala sa tu aj škola. Boli tu aj priestory študijnej základiny, ktorá mala na okolí Šale väčší majetok. V polovici 20. storočia boli v budove núdzové byty, ale aj remeselnícke dielne a strojno-traktorová stanica. Pre archív sa budova začala využívať po rekonštrukcii koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov  20. storočia.

Ostatná rekonštrukcia budovy sa začala v roku 1993. Práce sa zintenzívnili v roku 1998 a v roku 2008 bola ukončená oprava exteriéru, strechy a vonkajšej fasády. Od roku 2009 pre nedostatok finančných prostriedkov sa nepokračovalo v oprave budovy a tak dodnes je nádvorie a časť suterénu v dezolátnom stave. 

 

 Kaštieľ v Lúči na Ostrove

Kaštieľ v Malej Lúči pochádza podľa dostupných údajov zo 17. storočia. Pôvodne renesančná stavba mala štyri veže a štvorcový pôdorys. Pred prestavbou, ktorá bola ukončená v roku 1833, keď po dlhých zálohovaniach v dvadsiatych rokoch kaštieľ získala rodina späť, bolo v nej 5 dobre zariadených izieb, kuchyňa, rodinná spálňa, kancelária, pivnica, všetky s klenbami. Múry boli stavané z pálených tehál. Budovu obýval správca a kancelár panstva. K budove patrili dve maštale a miestnosť pre koče. V hospodárskych budovách boli 3 izby a dve kuchyne pre pastierov a hajdúchov, ako aj ďalšie hospodárske priestory.

Po prestavbe, o ktorej hovorí aj erb Pálffyovcov s letopočtom 1833, umiesteným nad dnešným vchodom do kaštieľa, má budova pôdorys tvaru U. V dvornej časti bola pôvodne arkádová chodba, dnes je zamurovaná. V celej budove sa zachovala klenba so štukovým ornamentom. Nárožné veže majú miestnosť s rovným stropom. Strecha je manzardová.

Posledná obnova kaštieľa bola prevedená začiatkom osemdesiatych rokov nášho storočia. Kaštieľ po druhej svetovej vojne slúžil rôznym účelom, dnes patrí Okresnému úradu v Dunajskej Strede a je v nej vysunuté pracovisko Štátneho archívu v Trnave pracoviska archív Galanta so sídlom v Šali.