Preskočiť na hlavný obsah Prejsť na hlavnú ponuku

Verejná správa

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 17. jún 2021, štvrtok
 

História archívu

Štátny archív v Bratislave možno označiť za nástupcu archívu Bratislavskej župy, ktorá vznikla ešte v 11. storočí a patrí k najstarším župám v Uhorsku. Územie župy ohraničovali predovšetkým rieky Dunaj a Morava, na východnej strane rieka Váh a na severe siahala župa po Trnavu. Jej centrum sa nachádzalo na bratislavskom hradnom kopci a neskôr priamo v meste. Župa existovala ako samosprávny orgán aj ako orgán štátnej správy a až do roku 1867 bola prostredníctvom nej vykonávaná aj súdna moc. Záležitosti verejnej správy sa v rámci župy prerokovávali na župných zhromaždeniach – kongregáciách. Dokumenty z kongregácií sa zachovali takmer kompletne a spolu s ďalšími dokumentmi, okrem iného aj súdnymi, tvoria najcennejšiu časť fondov archívu. Župa ako inštitúcia dlho nemala svoje sídlo a jej zhromaždenia sa konali striedavo v Bratislave a v iných mestách, predovšetkým v Trnave, Modre, Pezinku, Senci vo Svätom Jure a v Šamoríne. To isté platilo aj pre archív, v ktorom sa sústreďovala cenná dokumentácia pochádzajúca práve z činnosti župy a ktorého vznik možno datovať do druhej polovice 16. a začiatku 17. storočia.

Medzi najstaršie dokumenty v archíve patrí listina z fondu Zbierka cirkevných písomností z decembra roku 1187, ktorou vtedajší pápežský legát v Uhorsku vracia panonhalmskému opátovi Similovi a Kapitule svätého Martina na Panónskej hore právo uctievať Svätý kríž. Druhým najstarším dokumentom v archíve je majetkovoprávna dohoda z roku 1252 a je uložená vo fonde rodiny Kondé (Kondé z Blažova). Ide o svedectvo bratislavského župana a palatína Rolanda o majetkovoprávnom pokonaní medzi Lothardom a Ondrejom z Dvorníkov a Ivankom, služobníkom hradu Szolgagyőr. Najstaršie župné písomnosti pochádzajú z roku 1579.

Ešte do polovice 18. storočia bol archív uložený v debnách v budove na Michalskej ulici, odkiaľ sa ale musel v roku 1751 vysťahovať. Načas našiel útočisko vo vtedajšom Primaciálnom paláci (dnes Stará radnica), neskôr bol však premiestnený na Kapitulskú ulicu do budovy prepoštstva. K znehodnoteniu mnohých dokumentov došlo počas požiaru v roku 1800, kedy hlavný notár nariadil navŕšiť ich do stredu miestnosti a poliať vodou. Síce nezhoreli, ale množstvo vody im rozhodne neprospelo. Podobne dokumenty zasiahol aj požiar v rokku 1853. Činnosť župy v 16. a v prvej polovici 17. storočia je tak zdokumentovaná len v rámci torzovitého materiálu, nakoľko zhoreli župné zápisnice a spisy až do konca 17. storočia. Množstvo dokumentov, ktoré musel archív prevziať neustále narastalo a časom sa stali nevyhovujúcimi aj priestory paláca v podhradí, ktoré mohli byť s dovolením grófa Pálfiho (Pálfiovci boli od roku 1650 dedičnými županmi Bratislavskej župy) využité na uloženie aspoň najstarších písomností. Po tom, ako župa prevzala a úplne prestavala priestory bývalého kláštora trinitárov na dnešnom Župnom námestí, vyhovujúcejšie priestory tak získal aj archív. Bol situovaný v zadnej prízemnej časti budovy. Aj v rámci župného domu sa priestory archívu neustále rozrastali. Kým v roku 1854 bol archív situovaný v ôsmich miestnostiach, začiatkom druhej polovice 19. storočia zaberal už 15 miestností. O tom, čo všetko mal na starosti archivár v župnom archíve informuje župný správny poriadok z roku 1918, ktorý okrem iného upravuje aj nariadenia pre vyraďovacie konanie. V 70. rokoch 20. storočia bol archív umiestnený na prízemí priečelia ľavého krídla a časti zadného traktu. Tieto priestory zahŕňali bádateľňu, pracovne, knižnicu aj depoty.

zupny dom

Historická budova Národnej rady Slovenskej republiky, bývalý Župný dom

Nástupcom župného archívu sa stal Krajský archív v Bratislave, a to na základe nariadenia Povereníctva vnútra č. 368/3-29/9-1949-P2 z roku 1949. Vo svojej pôsobnosti mal celé územie dnešného Bratislavského kraja, Trnavského kraja a jeho kompetencie siahali až  po Trenčín. Avšak kvôli nedostatku skladovacích priestorov spravoval krajský archív len bývalý župný archív v Trenčíne a od roku 1952 zbierku cirkevných  matrík, ktorá obsahuje matriky rímskokatolíckej cirkvi, evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, reformovanej
(kalvínskej) cirkvi a židovských matričných obvodov a náboženských obcí z územia bývalého Bratislavského kraja približne do roku 1895. V roku 1954 bol vládnym nariadením o archívnictve č. 29/1954 zriadený Štátny archív v Bratislave. Ten  prevzal do svojej správy fondy Bratislavskej  župy od najstaršieho obdobia,  zahŕňajúc prvú Československú republiku až po obdobie druhej svetovej vojny. Prevzal taktiež ďalší materiál krajskej proveniencie, ktorý bol dovtedy sústredený na rôznych miestach. V 50. rokoch 20. storočia pokračovalo preberanie materiálu z bývalých slúžnovských obvodov (pôvodne uložených v okresných archívoch) a scelili sa rôzne fondy, najmä osobné. Prebrali sa dokumenty z Krajského súdu (sedrie), ktorý fungoval nepretržite od roku 1872 až do roku 1954. Do archívu bol prebratý aj materiál pochádzajúci z činnosti ľudových súdov v rokoch 1945 – 1948, či Štátneho súdu v Bratislave 1948 – 1952 a Štátnej prokuratúry v Bratislave 1948 – 1952. Do Štátneho archívu v Bratislave sa dostali medzi inými aj fondy cirkevných inštitúcií, ako napr. fond Mariánskej provincie františkánov, ktorý územne zahŕňal kláštory západného Slovenska a zasahoval aj do západného Maďarska a rakúskeho Burgenlandu, ale sídlo mal v Bratislave. Ďalej fond Fragmenty fondu Salvatoriánskej provincie františkánov v Uhorsku a tiež fragmenty mnohých ďalších reholí, ako napríklad Jezuiti v Bratislave, Alžbetínky v Bratislave, Uršulínky v Bratislave alebo Milosrdní bratia v Bratislave.

Štátny archív pôvodne spravoval aj pobočku v Nitre, to však trvalo len do roku 1969, kedy bol v Nitre zriadený samostatný archív. Štátny archív v Bratislave neustále preberal ďalšie a ďalšie fondy a výsledkom bola potreba získania ďalších priestorov vhodných na uloženie archívnych dokumentov. Čiastočne sa táto situácia vyriešila v roku 1974, kedy Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej repuliky pridelilo archívu budovu  kaštieľa v Plaveckom Podhradí. V roku 1975 sa v dôsledku legislatívnych zmien (zákon SNR č. 149/1975 zb. o archívnictve) upravil aj názov archívu na Štátny oblastný archív v Bratislave. K pôvodnému názvu Štátny archív v Bratislave sa archív vrátil až v roku 2003, na základe zákona NR SR č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach, kedy sa zmenila aj sústava štátnych archívov na Slovensku. Okresné archívy boli vyňaté spod právomoci okresných úradov a boli včlenené do gescie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako pobočky štátnych archívov s regionálnou územnou  pôsobnosťou. Štátny archív v Bratislave spravoval 5 pobočiek: v Modre, Skalici, Šali, Trenčíne a Trnave. V dôsledku legislatívnych zmien v roku 2015 má archív v súčasnosti už iba jedno pracovisko – Archív Modra.

Medzitým sa neskončilo ani neustále sťahovanie archívu. Budovu Slovenskej národnej rady (bývalý Župný dom) musel archív opustiť v roku 1980 a napriek tomu, že archívny materiál zostal v budove, provizórne pracovisko bolo zriadené na Židovskej ulici. Až keď sa Štátny ústredných archív (dnešný Slovenský národný archív) presťahoval do novej účelovej budovy, sťahoval sa opäť aj Štátny archív v Bratislave a to na Križkovu ulicu č. 7, kde sídli dodnes.

Počas existencie Štátneho archívu v Bratislave sa v ňom vystriedalo množstvo archivárov a historikov, ktorí sa väčšou či menšou  mierou zapísali do dejín archívu. Priekopníkom usporiadania písomností archívu bol župný notár Ján Bacsák, ktorý s prácami začal v druhej polovici 18. storočia. Z jeho dvanásťročnej práce vzišli indexy s mennými a vecnými heslami. Až takmer o sto rokov neskôr (v 50. rokoch 19. storočia) prebehlo ďalšie usporadúvanie dokumentov. Vtedy bol archívny materiál označený signatúrami, ktoré sa zachovali dodnes, hoci niektoré z nich boli v priebehu času viackrát zmenené. Významným archivárom druhej polovice 19. storočia bol Ján Laurenty. V archíve strávil takmer celý svoj profesionálny život a v 80. rokoch 19. storočia vypracoval tzv. archívny kľúč, ktorý bol evidenčno-orientačnou pomôckou k dokumentom Bratislavskej župy.

Vyše tridsať rokov bol riaditeľom archívu PhDr. Jozef Watzka, ktorý tu pôsobil až do roku 1988. Bol významným archivárom a historikom, publikoval mnoho odborných prác, predovšetkým  na tému hospodárskych dejín v ranom  novoveku. V rámci archívu sa za jeho éry začal spracovávať rozsiahly materiál Bratislavskej župy, pripravilo sa do tlače takmer sto archívnych pomôcok a bol vypracovaný prvý Sprievodca po archívnych fondoch Štátneho archívu v Bratislave. Okrem iného vypracoval aj množstvo článkov, recenzií, anotácií či lektorských posudkov a bol členom rôznych vedeckých rád a komisií. Vo funkcii riaditeľa archívu ho vystriedal PhDr. Peter Draškaba, ktorý vo funkcii pôsobil až do roku 1998. Je zároveň aj autorom loga Štátneho archívu v Bratislave. Po ňom sa riaditeľkou stala Mgr. Ľubica Máteová, ktorú vystriedala v roku 2013 PhDr. Lenka Pavlíková, PhD., ktorá je riaditeľkou archívu dodnes. V archíve pracovalo i mnoho ďalších známych vedcov, ako napr. Daniel Rapant, Alexander Húščava, Vincent Sedlák či Branislav Varsik.

 

Dôležité odkazy

[DoleziteOdkazy]

Dôležité oznamy

[DoleziteOznamy]
 

© 2021 Ministerstvo vnútra SR. Web dizajn a redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems. Vyhlásenie o prístupnosti | Vyhlásenie o cookies (PDF, 398 kB)