Preskočiť na hlavný obsah Prejsť na hlavnú ponuku

Verejná správa

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 17. jún 2021, štvrtok
 

Dejiny archívu

Z dejín Slovenského národného archívu a jeho predchodcov

 

Slovensko v minulosti nepredstavovalo samostatný štátny útvar ani osobitný správny celok v rámci uhorského štátu. Preto sa o jeho ústrednom, respektíve národnom archíve do roku 1918 nedá hovoriť. Napriek tomu bolo krajinou s veľkým bohatstvom archívneho materiálu uloženým v mestských, župných, cirkevných a rodových archívoch, ktoré podľa vtedajších predstáv mohli tvoriť jadro ústredného archívu.

Vznik Československej republiky v roku 1918 nastolil aj otázku organizácie archívov a archívnictva na Slovensku. Ani jeden z vypracovaných návrhov vtedy neuspel.

Po zrušení župného zriadenia a reorganizácii verejnej správy v roku 1928 bolo na Slovensku ustanovené krajinské zriadenie. Slovenská krajina sa stala politicko-správnym subjektom reprezentovaným Krajinským úradom, na čele ktorého stál krajinský prezident. Výnosom Prezídia Krajinského úradu č. 19355/prez. z 28. septembra 1928 bol vytvorený Krajinský archív. Do jeho správy patrili archívne fondy bývalých žúp, ktoré však zostali uložené na svojich pôvodných miestach, registratúra zaniknutého úradu Ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska, expozitúry ministerstiev, ktoré dovtedy fungovali na území Slovenska, a tvoriaca sa registratúra Krajinského úradu.

Krajinský archív zanikol 31. decembra 1939. Jeho agendu spolu so správou archívov Bratislavskej a Komárňanskej župy prevzal referát pri Prezídiu Ministerstva vnútra s názvom Archív Ministerstva vnútra, ktorý sídlil v budove bývalého župného domu v Bratislave. Archív Ministerstva vnútra spolupracoval s ústrednými archívmi vo Viedni a Budapešti a pripravoval podklady na zriadenie ústredného štátneho archívu na Slovensku.

Bez možnosti oprieť sa o legislatívnu normu prešiel Archív Ministerstva vnútra v roku 1945 pod správu Prezídia Povereníctva vnútra a naďalej pokračoval vo svojej činnosti pod názvom Archív Povereníctva vnútra. Zostal v núdzových podmienkach v priestoroch bývalého župného domu, čo do značnej miery ovplyvnilo jeho činnosť. K čiastočnej náprave došlo v roku 1951, keď boli v celom štáte zriadené krajské archívy. Na Slovensku boli tieto archívy zriadené na základe výnosu Povereníctva vnútra č. 368/3-29/9-1949-P2 pri krajských národných výboroch. Aj napriek vyvinutému úsiliu sa Archívu Povereníctva vnútra nepodarilo zvládnuť úlohy riadenia archívnictva na Slovensku. Pozitívom tejto etapy bolo zriadenie zmienených archívov a vytvorenie Slovenskej archívnej komisie.

Uznesením vlády z 9. januára 1951 vznikla Štátna archívna komisia pri Ministerstve vnútra. Jej slovenskí členovia tvorili Slovenskú archívnu komisiu. Na prvom zasadaní prerokovala návrh na zriadenie Slovenského ústredného archívu a návrh jeho organizačného poriadku. Uznesením Zboru povereníkov z 20. mája 1952 bol zriadený Slovenský ústredný archív. Jeho organizáciu a činnosť upravil povereník vnútra 29. decembra 1952. Okrem základnej úlohy sústreďovať a sprístupňovať archívny materiál celoslovenského významu mal Slovenský ústredný archív usmerňovať, metodicky viesť a kontrolovať všetky krajské, okresné a mestské archívy na Slovensku. Dočasne plnil funkciu výkonného orgánu Slovenskej archívnej komisie.

Významným medzníkom v procese budovania organizačnej štruktúry archívnictva na Slovensku sa stalo vládne nariadenie č. 29/1954 Zb. o archívnictve zo 7. mája 1954. Išlo o prvú legislatívnu normu s funkciou zákona. Na základe vládneho nariadenia vznikol 1. októbra 1954 Štátny slovenský ústredný archív (ďalej ŠSÚA) ako právny nástupca Slovenského ústredného archívu. V súlade s vládnym nariadením vznikla aj Slovenská archívna správa, ktorá na seba prevzala úlohy spojené s organizáciou a riadením archívnictva na Slovensku. ŠSÚA tak mohol začať sústreďovať archívny materiál celoslovenského významu do depotov na hrade Červený Kameň a na rôznych miestach v Bratislave. V roku 1955 získal archív vlastnú budovu na Križkovej ulici v Bratislave.

Od 1. januára 1956 prevzal ŠSÚA do svojej správy archívne fondy Pôdohospodárskeho archívu, ktorý pôvodne vznikol roku 1947 pri Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. V ŠSÚA vzniklo oddelenie tzv. pôdohospodársko-lesníckych fondov, ktoré sa neskôr transformovalo na oddelenie dejín feudalizmu. V priebehu roku 1958 prevzal archív do svojej správy archívne fondy hodnoverných miest ako archívov historických verejnoprávnych inštitúcií celoslovenského významu. Konkrétne išlo o archívy z Hronského Beňadika, Jasova, Lelesa, ako aj Bratislavskej kapituly. Súčasne prevzal súkromný archív Bratislavskej kapituly spolu so vzácnou knižnicou. Z iniciatívy Ministerstva hutného priemyslu a rudných baní bol 1. augusta 1958 do ŠSÚA začlenený Ústredný banský archív pre Slovensko v Banskej Štiavnici ako jeho detašované oddelenie.

V roku 1959 uzavrelo Ministerstvo vnútra a Ministerstvo školstva a kultúry dohodu o delimitácii archívnych dokumentov uložených v múzeách. Na základe uznesenia Zboru povereníkov č. 92/1959 bol s platnosťou od l. januára 1960 zrušený Archív Slovenského národného múzea v Martine a jeho zbierky prevzal ŠSÚA. Týmto krokom sa zavŕšila prvá etapa budovania modernej celoslovenskej ústrednej archívnej inštitúcie.

V súvislosti s narastajúcim počtom archívnych fondov vystúpila do popredia otázka zabezpečiť nové priestory pre archív. Už v apríli 1957 predložil povereník vnútra Zboru povereníkov správu o stave a perspektívach archívnictva na Slovensku, ktorá obsahovala aj zámer postaviť pre ŠSÚA novú budovu. Uznesenie Zboru povereníkov č. 94/57 z 2. apríla 1957 sa tak stalo jej zakladajúcou listinou, hoci samotná stavba začala až takmer o dve desiatky rokov neskôr. Súčasne v tomto období začala opäť rezonovať myšlienka vytvoriť Slovenský národný archív. Návrh podaný Slovenskou archívnou správou v roku 1958 sa pre zrušenie orgánov slovenskej exekutívy roku 1960 nerealizoval.

Zánik povereníctiev prinútil ŠSÚA prevziať do úschovy enormné množstvo spisového materiálu z týchto úradov. Tým získal kompletné registratúry slovenských ústredných orgánov štátnej moci a správy z obdobia rokov 1945 až 1960. Na túto situáciu reagoval v roku 1963 aj podpredseda Slovenskej národnej rady vydaním nového štatútu archívu, ktorý upravoval jeho vnútornú organizačnú štruktúru vytvorením štyroch oddelení: a) oddelenia dejín feudalizmu; b) oddelenia dejín kapitalizmu; c) oddelenia dejín socializmu; d) oddelenia hospodárskych fondov (od 1. januára 1969 sa toto oddelenie transformovalo na samostatný Štátny ústredný banský archív so sídlom v Banskej Štiavnici) a podporných skupín – bádateľne, knižnice a filmotéky; fotolaboratória; konzervátorských a reštaurátorských dielní. Nová organizačná štruktúra archívu umožnila špecializáciu pracovníkov na konkrétne obdobia. Už v roku 1964 vydal ŠSÚA dva diely sprievodcov po svojich archívnych fondoch a zbierkach.

Organizačné zmeny v archívnictve v dôsledku federatívneho usporiadania štátu, ako aj analýza jeho stavu a dosiahnutých výsledkov, signalizovali potrebu upraviť daný stav zákonom. S novou legislatívnou úpravou sa ukazovala možnosť doriešiť aj postavenie archívov ako inštitúcií patriacich do vedeckovýskumnej základne.

Zákon SNR č. 149/1975 Zb. o archívnictve z 19. decembra 1975 zavŕšil snahy o vybudovanie organizovaného archívnictva. Štátny slovenský ústredný archív bol premenovaný na Štátny ústredný archív Slovenskej socialistickej republiky (ŠÚA SSR).Zákon pokladal ŠÚA SSR za hlavné vedecko-výskumné pracovisko v odbore archívnictva. Archív sa zapojil do štátneho plánu výskumu v koordinácii s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied.

Od l. januára 1978 získal archív ako samostatná rozpočtová organizácia plnú právnu subjektivitu a vydaním nového štatútu v roku 1979 sa zmenila jeho organizačná štruktúra. K existujúcim oddeleniam pribudlo oddelenie predarchívnej starostlivosti, oddelenie historickej filmotéky, oddelenie laboratórií, oddelenie vedeckých informácií a ekonomicko-technické oddelenie.

Politické a spoločenské zmeny po roku 1989 sa odrazili aj v archívnej legislatíve novelizáciou zákona SNR č. 149/1975 Zb. o archívnictve. Zákon SNR č. 57l/199l Zb. (úplné znenie č. 332/1992 Zb.) kodifikoval premenovanie Štátneho ústredného archívu SR na Slovenský národný archív (ďalej SNA). Zavŕšili sa tým snahy archivárov, ktorí sa celé desaťročia snažili vybudovať centrálnu archívnu inštitúciu celoslovenského významu s týmto názvom.

V tom čase SNA svoju činnosť vykonával prostredníctvom týchto troch úsekov: úseku riaditeľa, archívneho úseku a ekonomicko-technického úseku.

Najvýznamnejšia zmena nastala na archívnom úseku zriadením kabinetu vedy a výskumu a piatich odborných oddelení:

  1. Oddelenie starších fondov (OSF) – spravovalo archívne fondy do roku 1918 a tiež osobné archívne fondy, zbierky, mapy a plány bez časového ohraničenia.
  2. Oddelenie nových fondov (ONF) – spravovalo archívne fondy z rokov 1918 – 1968.
  3. Oddelenie predarchívnej starostlivosti (OPS) – metodicky usmerňovalo a kontrolovalo ústredné orgány štátnej správy a organizácie celoslovenského významu na úseku ich spisovej, skartačnej a archívnej činnosti, preberalo prírastky archívnych fondov po roku 1968 a spravovalo tzv. medziarchív.
  4. Oddelenie archívnej informatiky (OAI) – zabezpečovalo styk archívu s verejnosťou. Patrila do neho podateľňa, študovňa, knižnica a filmotéka.
  5. Oddelenie archívnej ochrany (OAO) – zahŕňalo laboratóriá na reštaurovanie a konzervovanie, fotolaboratórium a dezinfekčnú komoru.
  6. Kabinet vedy a výskumu (KVV) – plnil vedecké úlohy v základnom a aplikovanom výskume archivistiky.

Postavenie SNA ako ústredného archívu SR potvrdil aj zákon NR SR č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach. Samotné organizačné začlenenie archívu v rámci štátnej správy bolo naopak výrazne ovplyvnené zákonom NR SR č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe tohto zákona sa SNA stal 1. apríla 2002 zariadením Ministerstva vnútra SR plniacim úlohy štátnej správy na úseku archívnictva a bol premenovaný na Ministerstvo vnútra SR, Slovenský národný archív.

 

Slovenský národný archív v súčasnosti

 

K zatiaľ poslednej právnej úprave v postavení Slovenského národného archívu došlo zákonom č. 266/2015 Z. z., podľa ktorého získal od 1. novembra 2015 postavenie jediného štátneho ústredného archívu. Po rokoch odlúčenia tak bol k SNA opäť organizačne pričlenený Slovenský banský archív (bývalý Štátny ústredný banský archív) so sídlom v Banskej Štiavnici ako jeho špecializované pracovisko.

Slovenský národný archív sa v súčasnosti vnútorne člení na úsek riaditeľa, štyri oddelenia – 1. oddelenie spracúvania archívnych dokumentov, 2. oddelenie spracúvania archívnych dokumentov, oddelenie služieb verejnosti, oddelenie ochrany archívnych dokumentov a špecializované pracovisko Slovenský banský archív v Banskej Štiavnici.

 

Slovenský národný archív aktuálne spravuje 1 839 archívnych fondov a zbierok v celkovom rozsahu cca 45 500 bežných metrov (ďalej len bm), z čoho je takmer 28 000 bm usporiadaných a inventarizovaných.

 

Budovy Slovenského národného archívu

 

Slovenský národný archív sídli od 30. augusta 1983 v účelovej budove na Drotárskej ceste 42 v Bratislave. Dvanásťposchodová budova tvorí významnú dominantu pri vstupe do mesta zo západnej časti Bratislavy. Jej generálnym projektantom bol Ing. arch. Vladimír Dedeček.

Hlavná budova má deväť nadzemných a dve podzemné poschodia. Deliacou rovinou je medzi nimi umiestnené nástupné podlažie. Zo vstupnej haly sú prístupné spoločenské i študijné miestnosti pre verejnosť, oddelene sú umiestnené laboratóriá. V nižšom podlaží je kongresová sála pre 180 osôb, veľký foyer a jedáleň pre zamestnancov archívu. Najnižšie podlažie je určené pre technologické zariadenia, kotolňu, rozvodňu, trafostanicu, strojovňu klimatizácie, garáže a služobný byt.

Depoty a manipulačné miestnosti sú situované nad vstupným plató a umiestnené v jadre budovy v celej jej výške. Pracovne archivárov a administratívne priestory sú umiestnené po obvode druhého nadzemného podlažia budovy a vytvárajú okolo nej uzavretý prstenec. V dôsledku stavebných porúch a nepriaznivého podložia (permanentný priesak vody) sa, žiaľ, nikdy nepodarilo sprevádzkovať priestory historickej filmotéky nachádzajúce sa pod úrovňou terénu a priľahlého parkoviska. Budova je vybavená vzduchotechnikou, elektrickou požiarnou a bezpečnostnou signalizáciou.

Aj keď vo svojej dobe išlo o veľký počin a SNA získal na dlhé roky dostatok priestorov na úschovu svojich archívnych fondov, od dokončenia stavby uplynulo už takmer 40 rokov a vzhľadom na prudký rozvoj stavebných i archívnych technológií (digitalizácia), by už dnes budova potrebovala zásadnú rekonštrukciu nielen z hľadiska ochrany archívnych dokumentov, ale i vnútorného vybavenia.

 

Archívne dokumenty špecializovaného pracoviska Slovenského banského archívu sú uložené v depotoch dvoch historických budov v centre Banskej Štiavnice. Pracovne zamestnancov, bádateľňa a iné prevádzkové miestnosti sa nachádzajú v hlavnej budove archívu na Radničnom nám. 16, ktorá bola v 80. a 90. rokoch 20. storočia revitalizovaná na potreby archívu. Tri poschodia depotov sa nachádzajú neďaleko v druhej budove pracoviska na Radničnom námestí č. 4.

 

Dôležité odkazy

[DoleziteOdkazy]

Dôležité oznamy

[DoleziteOznamy]
 

© 2021 Ministerstvo vnútra SR. Web dizajn a redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems. Vyhlásenie o prístupnosti | Vyhlásenie o cookies (PDF, 398 kB)