História archívu

Z histórie archívu

Spišský archív v Levoči má svoju bohatú históriu. Jeho počiatky siahajú do 16. storočia a viažu sa k stavovskému orgánu šľachty na Spiši – Spišskej župe a jej archívu, ktorého je priamym pokračovateľom. Patrí k najstarším a najzachovalejším župným archívom na Slovensku. Listiny v ňom uložené začínajú rokom 1314, spisy rokom 1500 a kongregačné protokoly sú súvislo zachované od roku 1541.

Prvá písomná zmienka o registrácii písomností pochádza až z roku 1599, keď ich nový podžupan prebral spolu so svojím úradom v dvoch truhliciach. V nich bolo uložených len päť kníh, dvanásť listín a niekoľko ďalších písomností.

Symbolika truhlice s listinami sa dostala  do erbu súčasného archívu (ako novotvar) v kombinácii s historickými heraldickými figúrami spojenými s dejinami archívu. Levy ako nosiče štítu (ktorý je odvodený  od erbu Spišskej župy z konca 16. storočia) a patriarchálny (dvojramenný) kríž sú prevzaté z erbu mesta Levoče – historickej metropoly Spiša a zároveň sídla Spišskej župy a jej archívu. Nápis na stuhe ARCHIVUM SCEPUSIENSE vyjadruje kompetenciu archívu súvisiacu s jeho historickými archívnymi fondami a zbierkami. Zodpovedá  aj územiu historického Spiša.

Keďže župa v tom čase ešte nemala stále sídlo,  archív v truhliciach putoval od úradníka k úradníkovi podľa toho, kde býval a tento bol zaň aj zodpovedný. Časom  však písomností pribúdalo, čím archív kvantitatívne narástol. Až začiatkom 18. storočia  sa sídlom Spišskej župy stala Levoča. Najskôr si v meste priestory len prenajímala. Po nadobudnutí veľkej administratívnej budovy (tzv. veľký župný dom) koncom 20. rokov 19. storočia bol v nej natrvalo umiestnený archív. Prirodzene, veľký župný dom bol aj miestom  stretnutí spišskej šľachty – kongregácií a úradovania. O písomnosti v archíve sa starali najprv len  dočasne zamestnaní ľudia na mieste archivára, potom župný notár. Hlavne on sa podieľal na usporadúvaní dokumentov, oddeľovaní súdnych a administratívnych spisov, purifikovaní kongregačných protokolov a vyhotovovaní pomôcok (repertórií) k spisom.

To však nestačilo. Vážnosť a dôležitosť spravovania župných písomností si vynútila  trvalé miesto archivára. Prvým stálym župným archivárom sa stal v rokoch 1798-1813 Alexander Várady-Szakmáry. Odvtedy mala župa už permanentne obsadzované miesto archivára a jeho pomocníka – archívneho kancelistu (cancelista archivarialis), neskôr pribudli ďalší - podarchivári a diurnisti. Ich činnosť bola zameraná prevažne na preberanie písomností od župných úradníkov, registrovanie spisov, usporadúvanie, odpisovanie protokolov, vyhotovovanie archívnych pomôcok a pod.  Alexandra Várady-Szakmáryho vystriedal ďalší archivár Alexander Bárdoši. V rokoch 1911-1913 bol na levočskom námestí tzv. malý župný dom prebudovaný a prispôsobený potrebám archívu. (Dodnes slúži na tieto účely a patrí k jednej z troch budov - Námestie Majstra Pavla 60, v ktorých sídli Spišský archív v Levoči). Práce v župnom archíve zdarne pokračovali  pod vedením dr. Eugena Förstera až do februára 1919.  Ale už mesiac predtým bol župný úrad spolu s archívom odovzdaný reprezentantovi nového štátu, Československej republiky, županovi dr. Jánovi Rumanovi. Potom až do roku 1952 župný archív nemal archivárov. Správu nad ním prevzal Okresný úrad v Levoči a po vojne Okresný národný výbor v Levoči. Činnosť úradníkov vo vzťahu k archívu sa obmedzila len na vyberanie potrebných spisov.

Ďalší vývoj župného archívu je spojený s jeho začlenením do siete štátnych archívov. V 50. rokoch 20. storočia bol pobočkou Krajského archívu v Košiciach, potom zase pobočkou Štátneho archívu v Košiciach, súčasťou ktorého sa stali aj  pobočky Pôdohospodárskeho archívu v Bratislave so sídlami v Levoči, Košiciach a v Humennom. V Thurzovom dome (Námestie Majstra Pavla 7 - ďalšia z budov Spišského archívu) boli sústredené archívne fondy levočskej pobočky.

V roku 1969 sa pobočky štátnych archívov osamostatnili. Z levočskej sa vyprofiloval Štátny oblastný archív a pod týmto názvom pôsobil v rokoch 1969-2002. V roku 1990 získal tretiu zo svojich súčasných budov (Námestie Majstra Pavla 61).

O vybudovanie archívu od povojnových rokov až po súčasnosť sa zaslúžila celá plejáda archivárov – erudovaných odborníkov, zdatných aj po jazykovej stránke. Nie je možné ich tu všetkých uviesť, tak spomenieme aspoň niektorých z nich –  Pavol Niederland, Ján Bendžala, Rudolf Kováčik, Jozef Oravský, Gejza Kočiš, Ivan Chalupecký, Jozefína Ondrejčáková, Virginia Mislovičová - Rozložníková a František Žifčák. Odviedli skutočne obrovský kus poctivej odbornej práce, keď pracovali v nelichotivých pracovných podmienkach čo sa týka materiálno-technického zabezpečenia, zriaďovania skladov kvôli záchrane a preberaniu archívnych dokumentov. Za celý ten čas sa popri tom systematicky rekonštruovali budovy a vylepšovali sa pracovné podmienky a priestory pre pracovníkov.

Od roku 2003 do 31. októbra 2015 mal tento archív status štátneho archívu s regionálnou územnou pôsobnosťou s pobočkami v Levoči, Poprade, Spišskej Novej Vsi a Starej Ľubovni (bývalé okresné archívy). Od 1. novembra 2015 sa stal špecializovaným pracoviskom Štátneho archívu v Prešove, ktorého súčasťou je aj jeho bývalá pobočka v Levoči, ktorá bola priamym pokračovateľom mestského archívu. Patrí bezpochyby k najstarším archívom na Slovensku a pramenným bohatstvom siahajúcim až do 13. storočia.  Medzi historicky najcennejšie patria archívne fondy slobodného kráľovského mesta Levoče a mestečka Spišské Podhradie. V archíve sa ďalej nachádzajú písomnosti štátnej správy (okresné úrady, notárske úrady, národné výbory), súdnictva (okresné súdy a poručenské úrady), finančnej správy, škôl a iných spoločenských, kultúrnych a záujmových organizácií. Pre levočský mestský archív a dejiny Levoče sa stal obrovský požiar 7. júna 1550 osudným dňom, kedy podľa Hainovej kroniky celý archív, sídliaci v mestskej radnici, vyhorel. V roku 1879 profesor Vyššej reálnej školy v Levoči, Koloman Demko, usporiadal písomnosti mestského archívu, ku ktorým vyhotovil orientačné zoznamy, vecný a dátový register. Archív potom často menil svoje umiestnenie v rámci radnice, neskôr bol spolu s mestským múzeom dočasne presťahovaný do budovy Stallungu (bývalá mestská zbrojnica) na Mäsiarskej ulici, odtiaľ zase do priestorov mestských kancelárií na Špitálskej ulici č. 22. V rokoch 1944-1945 zažil archív evakuáciu, keď bol v 14 drevených debnách prevezený do Národného múzea v Martine. Po oslobodení sa vrátil v poriadku späť. V usporadúvacích prácach potom pokračovali také osobnosti ako Alexander Húščava, predseda Historického ústavu SAV, zakladateľ a prvý vedúci študijného odboru archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, spolu s ďalšími odborníkmi (Belo Polla, Richard Marsina, dr. Lamoš a ďalší). Zrekonštruovali „regestum“ dr. Demka, ktoré dodnes slúži bádateľom. Za archivára Miestneho výboru v Levoči bol k 1. júlu 1951 menovaný JUDr. Pavol Niederland, o rok neskôr sa stal okresným archívnym referentom a po konštituovaní Okresného archívu v Levoči v roku 1955 sa stal okresným archivárom. Archív sídlil naďalej v mestskej radnici. Zákonom č. 36/1960 Zb. z 9. 4. 1960 a územnom členení štátu s účinnosťou od 1. 7. 1960 levočský okres zanikol a stal sa súčasťou okresu Spišská Nová Ves. Okresný archív zmenil názov na Okresný archív v Spišskej Novej Vsi, pracovisko Levoča. V levočskej radnici bol umiestnený až do roku 1993, kedy sa kvôli rekonštrukcii ústredného kúrenia musel presťahovať do skladových priestorov bývalého výrobného družstva Obzor (Pod Kamenným vrchom 1).  V roku 1996 došlo k novému územnosprávnemu členeniu a okres Levoča bol znovu utvorený. Od 1. januára 1997 začal fungovať staronový Štátny okresný archív v Levoči. V roku 2003 sa ďalšou zákonnou úpravou stal pobočkou Štátneho archívu v Levoči. Krátko predtým sa presťahoval do jednej z jeho budov, do tzv. Malého župného domu a od 1. novembra 2015 je súčasťou Spišského archívu v Levoči.